Na pódiu sa vystriedalo viacero rečníkov z ľudu a medzi nimi aj novinár Tom Nicholson, ktorý ma svojím prejavom v trošku lámanej slovenčine oslovil viac, ako prejav iných, ktorí majú slovenčinu ako materinský jazyk. Ale každá z týchto rečí mala svoj charakter a náboj. Obsahovali síce niektoré priania a slová, ktoré boli možno trošku idealistické a zjednodušené, ale aj v 89-tom sme si sľúbili lásku a minimálne 90.roky, tak určite nevyzerali. No rok 1989 nám priniesol zmenu. To či to bola zmena k lepšiemu, alebo k horšiemu, nech si posúdi každý sám, ale bola to nevyhnutná zmena, ktorú by sme podstúpili skôr či neskôr. Zmena obsahuje aj nevyspytateľné prvky, ktoré sa nedajú úplne predvídať, no treba s nimi rátať. Ale ak sa raz rozhodneme, nesmie nás to odradiť. Nepredpokladám, že všetky prednesené body sú najideálnejšie a splnia sa, ale to čo sa tu deje ma svoj význam.
Každý deň čítam rôzne úvahy a informácie, napr. že s kým sú prepojení organizátori protestu a ako sme oklamaní. Neviem síce ako ostatní, čo boli na tomto proteste, ale ja som tam neprišiel kvôli organizátorom, ale kvôli sebe, svojmu presvedčeniu a kvôli vízii zmeny. Im som vďačný za to, že to dokázali zorganizovať a zobrali na seba takú veľkú zodpovednosť. Ale nie som tam kvôli nim, nepredstavujem si ich ako volebných kandidátov v novej strane, aspoň zatiaľ určite nie. Nepoznám ich osobne a v dnešnej dobe je ťažké niekomu veriť. My ľudia, či už si to priznáme, alebo nie sa zvykneme správať ako stádo ovečiek. No medzi nami sú vždy aj nejakí pastieri a je len na nás za kým pôjdeme. Organizátorov tohto protestu by som neprirovnal ani k týmto pastierom, oni sú však tí, ktorí otvorili tú bránu v ohrade a my sme z nej konečne po vyše 20 rokoch spoločne vyšli. Neviem síce, ako sa to vyvinie mimo tej ohrady, ale viem jedno, že keby sme v nej ostali, tak prídeme o všetku vlnu a pokapeme.
Toto je však len začiatok, ak chceme niečo dosiahnuť, tak nesmieme poľaviť a uspokojiť sa s jedným, alebo dvoma protestmi. Zatiaľ sme len ukázali, že v jednote je sila, ale úspech je vo vytrvalosti. Som človek, ktorý vie popolemizovať o problémoch a dianí aj v teple pri pivku, ale ak je možnosť a cítim potrebu, tak viem byť aj tam kde je to potrebné. Preto považujem za rozhodne správne rozhodnutie, že som 4 hodiny mrzol na II. proteste Gorily a teší ma, že som tam rozhodne nemrzol sám. Buď vymrznete pár krát na námestí, alebo vás bude aj na ďalej mraziť z toho, čo sa tu deje a nie len tu. Na záver by som použil skutočne hodnotné slová novinára Toma Nicholsona, ktoré predniesol z pódia práve na proteste Gorila II.:
"Všetci cítime hnev nad tým, čo čítame v Gorile. Hnev, šok, znechutenie, nechce sa nám tomu veriť. Ale hnev, ktorý cítime, nie je produktom nenávisti, je to produkt lásky. Lásky, ktorú všetci cítime k tejto krajine. To je hlavný dôvod prečo sme tu. Láska, nie nenávisť."
