Bolo to hrozné. Stál som pred Nemcami s rukami nad hlavou. Zažil som tečúcu krvavú vodu v potôčiku pri ktorom nemecká prepadová jednotka zastrelila dvoch mladých chlapov z našej dediny, ktorí sa utekali zachrániť do lesa.
Vtedy odviedli všetkých chlapov, aj môjho otca. Keď tento smútny sprievod pochodoval pod dozorom dolu dedinou jedna zúfalá žena sa vrhla do cesty a volala :" Nemčúrikovia moji, pustite mi môjho Ďuríčka." Nepustili. Chlapi až na jedného sa vrátili až potom.
Bolo to hrozné, tá vojna. Ku koncu, u nás sa dlho bojovalo o Homôlku. A potom som naživo uvidel príslušníkov, bojovníkov ČA. V uniformách prepotených a vybielených slnkom. Na chrbte nosili akési vrecká, batôžky a varili si krúpovú kašu. Jeden mi dal na hlavu slúchadlá a počul som hudbu. Hovoril, že z Moskvy. Dal mi aj kúsok čokolády, opravdu. Ešte v ten istý deň odišli smerom k tej Homôlke, kde sa bojovalo. Pamätám si ešte, že mali mulice úplne ovešané mínami.
Zanedlho potom vojna skončila a nikdy nezabudnem na to, že našu dedinu oslobodila ČA, ruská armáda a potom bol už mier, hrozná vojna skončila. Vďaka za oslobodenie. Nikdy na to nezabudnem.
Všetci by si to mali pamätať a nezabúdať !!!!!
