A tak som vytlačená ako bloger. Porušila som kódex slovom ..... .. .. (neuvádzam, aby som ho znovu neporušila. Škoda, že nie sú zvukové blogy. Vypípala by som tie slová a bolo by).
Práve prišla ku mne správkyňa priestoru kde fungujem.
Povedala: "Pomaly mi dochádzajú tvoje slová z prednášky - Málokto ti rozumie, lebo každý sa na niečo hrá. Dnes som sa vytočila na tom, že niekto neurobil tak, ako som povedala a šéf obvinil mňa, že som to nezabezpečila. A tak som si povedala ..... .. .. ".
V priebehu dňa mi prišli s týmto výrazom dokonca ďalší.
Zaujímavé. Naozaj priťahujeme to, čo vysielame.
Ja som sa naštvala kôli kódexu, a tak som stretala samých nas....ch ľudí.
A čo stačilo? Iba jednoducho povedať miesto troch slov dve - NEVADÍŠ MI.
Nedovolíme si navonok povedať s...m na to, aj ked v duchu ho hovoríme veľakrát.
Ale čo si tí ostatní o mne pomyslia. Hráme sa na kódexy, a pozri okolo seba.
Všetci sme naozaj v poriadnej žumpe. A čo matka Zem?
Tej nevadí moje vyjadrovanie, tej vadí môj spôsob správania.
Za prahom môjho obydlia "ma" už to nezaujíma.
Nepatrí mi to.
Ale skutočne mi tu patrí iba moje vedomie - čistá láska.
Tak na čo sa tu hrám? Nič viac s odtiaľ (hore či dole?) nevezmem.
Na svete nie je nič nemožné iba momentálne matematicky nepravdepodobné. Zatiaľ so 100%? pravdivosťou je, že ak sa sem niekto narodil, či bol majetný, či nie, či bol zdravý, či nie, keď prišiel jeho čas - umrel. A odišiel presne s tým, s čím sem prišiel - so svojím vedomím.
Ale naviac si nesieš skúsenosti.
Preto ži tak, aby si tam hore mohol povedať- išiel som cestou lásky. Bol som úprimný k sebe i iným.
Aby som sa už sem nemusel vrátiť do tých istých ....... .
Ja neviem všetko. Teda vlastne neviem nič?
Či?....
Ale čo, nevadíš mi...
