Koľko životov skríži svoju cestu denno-denne na mieste, ktoré je hlavným prepravným protriedkom veľkomesta ako Praha? Stovky, tisícky, desaťtisíce? A koľko z nich si to uvedomí? Prejdeme okolo výstredne oblečenej tínedžerky, slepca hľadajúceho dvere do práve pristavenej súpravy, úspešného biznismena v nablýskanom obleku, deduška opierajúceho sa o dve francúzske barle... A ani sa nepozastavíme, nezamyslíme, nepomôžeme. Akúkoľvek interferenciu s cudzími ľudmi považujeme za nepríjemnú. Nevidíme ich, cestujeme sami, každý vlastným vlakom vo vlastnom meste, vo vlastnom svete.
Bol pondelok večer. Išiel som z tréningu, unavený, rozmýšľajúci nad skúškou, ktorú som ďaľší deň mal. Nemal som záujem o spoločnosť. Nasadil som si sluchátka od iPodu a pustil upokojujúceho Sinatru. Ako som sa blížil ku stanici metra, schoval som skriptá a rytmicky pridal do kroku. Vlak akurát spomaloval a ja som stihol nastúpiť do vozňa. Čakalo ma 6 dlhých zastávok, dvere sa zavreli a ja som sa o ne unavene a sklesnuto oprel. V hlave som si chvíľu spieval My way, než som si uvedomil, že sa deje niečo neobyčajné. Otočil som sa, vypol hudbu a objavil skutočne kurióznu scénu.
V strede vozňa sú 2 rady sedadiel, každé pri jednej stene, hľadiac k sebe. Na jednej strane sedia traja mierne podgurážení mladíci, na druhej strane dve postaršie dámy, tak okolo sedemdesiatky, očividne kamarátky. Sprvu som myslel, že sa mladíci s dôchodkyňami hádajú. Alkohol a vyšší vek ich nútil k pomerne razantnému tónu. No potom som si uvedomil, že na seba nekričia, nehádajú sa, nevyčítajú si. Rozprávali sa. O hudbe, o móde, o rozdieloch medzi generáciami. Všetci piati sa smiali, akoby patrili do jednej skupiny dobrých kamarátov. Nemohol som sa neusmievať.
Dve skupiny ľudí z úplne opačného konca spektra zloženia obyvateľstva, očivine navzájom neznámi. Reakcie, ktoré vyvolávala táto situácia, boli až groteskne markantné. Človek by čakal, že vzhľadom k vysokej hlasitosti tejto konverzácie bude prevládajúca reakcia okolia negatívna, mračiaci sa páni a ženy, ktoré krútia hlavou. No keď som sa rozhliadol, všimol som si, že panovala neuveriteľne pozitívna atmosféra. Všetci ostatní cestujúci s napätím počúvali rozhovor, usievali sa a medzi sebou sa o ňom bavili. Na malú chvíľu sa vozeň premenil na miesto, kde panoval obdiv k tejto skupinke ľudí, ktorí sa dokázali preniesť cez spoločenské klišé, odstrániť xenofóbne zábrany a pustiť sa do diskusie s niekým, koho by si inak človek ani nevšimol. Pár zastávok žili všetci cestujúci prvého vozňa súpravy v smere Háje len týmto nezvyčajným fenoménom. Nešlo o nič neprirodzené, ale pre mnohých nepredstaviteľné.
O pár staníc ďalej postupne obe skupiny odišli a ľudia sa pomaly vrátili naspäť do rutiny vlastných, uzavretých životov. Myslel som len na to, ako dokázala táto pätica urobiť toľkých aspoň na chvíľu angažovanými, zaujatými a šťastnými. Ako málo stačí v stereotype ľudského života, aby došlo k takej globálnej spoločnej reakcii. Týmto ľuďom sa podarilo prekonať generation gap a dokázať, že necestujeme každý vlastným vlakom vo vlastnom svete, ale každý pripisujeme svoju účasť na symfónii príbehov zvanej život.
