Netuším ako sa to stalo, ale stalo sa. Som tu, sedím a snažím sa zo seba vypľuť aspoň pár plnohodnotných riadkov. Mám pocit, že moja hlava je tak natlaková, že ak nevypustím paru, buchnem ako starý tlakový hrniec. Zároveň sa však tento moment strieda s pocitom zúfalstva, kedy sa snažím presvedčiť vlastnú hlavu, až tam niekde vo vnútri rozvíry nejaké myšlienky. Desím ma, to časté dlhé prázdno a ticho.
Občas mám pocit, že strácam čas, akoby mi niečo dôležité utekalo pomedzi prsty. Je to daň za neznalosť a mladosť? Veľmi v to dúfam. Nikto by predsa nechcel zistiť, že v niečom urobil chybu. V mladosti je to predsa ešte odpustiteľné, teda aspoň v mojom svete.
Vybočila som z klasického postupu podľa ktorého by sa mala mladosť vyvíjať a prežívat podľa predpísaných mét. Jednoducho jednu za druhou naplníš a tvoje okolie, tvoja hlava a aj tvoja peňaženka by sa ti mala zato v buducnosti odvďačiť. Odišla som z vysokej školy a snažím sa nájsť dôveryhodný dôvod, ktorý by zatienil slovo a hlavnú príčinu môjho doterajšieho osudu. Strach. To bol ten dôvod prečo som sa vzdala všetkých doterajších príležitostí. Občas premýľšlam aká tenka hranica je medzi strachom a lenivosťou. Aké veľké úsilie by som musela vynaložiť nato, aby sa z lenivého dievčaťa, stala pracovitá dáma ? Vtedy by som bola dostatočne odvážna ? Zmizol by strach ?
Už som unavená z rôznych očakavaní, ktoré si sama na seba lepím alebo preberám od spoločnosti. Mám pocit akoby sa na mňa nabaľovali, vrstva po vrstve, až ma zrazu zahalia. Lepím na seba rôzne poznávacie nálepky s ktorými sa mnohokrát ani nestotožňujem. Cestujem životom označená ako exotické ovocie privezené z ďalekej Afriky. Škoda, že však nevidím, žeby som dozrievala presne podľa výpočtov. Každé ráno sa budím s pocitom veľkého pretekára, hľadam prilbu sadám na motorku a vydávam sa na dráhu života, dráhu predbiehania a dokazovania si, že moja technika a taktika jazdy je tá najlepšia. Strašne často padnem z motorky, oškriem si ruky, kolená a rozthnem bundu. Každý deň ma predbehne mnoho prerekárov a ja rozmýšľam ako by som mohla vymeniť svoju motorku za inú. Často krát dostanem defekt a potom len tak sedím a čakám na odťahovú službu. Práve premýšľam, ja sa veľmi často spolieham na odťahové služby.
Niekedy si prajem aby ma osud donútil vychádzať viac z komfortnej zóny . Zamýšľam sa nad tým akí hrdinskí odvážlivci boli naši rodičia a starí rodičia, ktorí mali odvahu postaviť sa režimu. Bez záruky ich bezpečnosti, pracovných miest či zdravia. Možno aj preto mám v skrini veľký komín tričiek zoradených podľa dôležitosti. Asi prvých 5 tričiek zobrazuje revolučné obrázky mladých ľudí, pretekárov, z ktorých akosi necítiť lenivosť či strach. Nasleduju kúsky oblečenia z ktorých na mňa vždy milo pozerá sám Václav. Václava určite netreba predstavovať. Ako veľmi by som vám chcela opísať ten pocit, ktorý mnou lomcuje ako náhle tieto tričká prevlečiem cez krk a zelektrizujú mi vlasy. Už to je známka veľkej emócie. Náhle sa cítim odvážna, hrdá a motivovná. Akoby mi mali zimomriavky roztrhať oblečenie. Asi preto tie trička tak zbožňujem, robia zo mňa presne takého človeka, ktorým chcem byť. V nich nepremýšľam akú farbu má tma, v nich precitnem hlbšie do svojho vnútra. V nich cítim, že nie som hodná byť lenivá a už vôbec nie ustráchaná. A najlepšie na tom všetko je, že viem, že ich motorky boli taktiež veľmi poobíjané. Rozdiel je však ten, že nikdy nevolali odťahovú službu, naučili sa čeliť poruchám sami.
Ak si tiež začinajúci pretekár, nemaj strach, som tu s tebou.
