Francúzsko, 19. storočie - technologické inovácie, prosperita, prekvitajúce umenie. Parížske ulice naplnené optimizmom, všade počuť hudbu a vravy mladých Parížanov a Parížaniek. Tisíce novín a časopisov, v ktorých sa dočítať o aktuálnom dianí, o novinkách v divadle, literatúre alebo vizuálnom umení. Niet divu, že si toto obdobie vyslúžilo názov Belle Époque (krásna éra)!
Krásne obdobie to naozaj bolo, pod jednou podmienkou – peniaze. Na opačnej strane ekonomického spektra sa bojovalo o prežitie. Milióny ľudí zápasili s chudobou, minimálnymi mzdami, zlými pracovnými podmienkami a problémami v odboroch. [1]
Aj v tomto kontexte Paul Signac namaľoval V čase harmónie: Zlatý vek nepominul, ešte len príde (1893-95).
Signac zachytil krajinku, v ktorej si ľudia čítajú, maľujú či hrajú petanque. V strede vidíme zaľúbenú dvojicu obdivovať kvety, vzadu skupina ľudí tancuje. Dokonca aj z pracujúcich ľudí vyžaruje kľud. Scéna vzbudzuje pocit pokoja a mieru.
Odtiene žltej, oranžovej, zelenej a modrej umocňujú tento pocit. Je ľahké sa prevteliť do jednej z postáv na obraze a zabudnúť na všetky povinnosti. Predstaviť si, že sa venujeme niečomu, čomu chceme.
Kto by nechcel mať taký život, aký zachytil Signac?
V čase anarchie
Mnohých môže prekvapiť, že obraz V čase harmónie mal pôvodne iný názov: V čase anarchie.
Ak človek rozmýšľa o anarchii ako o chaose, neistote či dokonca skaze, pôvodný názov ho asi prekvapí. Ako môžeme túto idylickú scénu prirovnávať k anarchii?
Na rozlúštenie tejto záhady si musíme objasniť, čo to ten anarchizmus vlastne je.
Anarchizmus odporuje všetkým formám nelegitímnej autority a hierarchii. Anarchisti veria, že ľudstvo dokáže fungovať aj bez inštitúcií štátu, na základe vzájomnej pomoci a solidarity. Taktiež odporujú kapitalizmu, ktorý vyžaduje útlak a vykorisťovanie väčšiny populácie.
Anarchisti sú zároveň proti akejkoľvek forme diskriminácie. [2]
V slovách Emmy Goldman: “Anarchizmus zastáva spoločenský rád postavený na slobodnom združovaní sa jednotlivcov a jednotlivkýň s cieľom produkovať skutočné sociálne bohatstvo; rád, ktorý každému zabezpečí slobodný prístup k zemi a plné užívanie základných životných potrieb na základe želaní, vkusu a sklonov jednotlivcov a jednotlivkýň.” [3]
Paul Signac a anarchizmus
Signac sa o anarchizmus začal zaujímať koncom 80. rokov 19. storočia. Nebolo to tak dávno od slávnej Parížskej komúny (revolučná vláda, ktorá ovládla Paríž na dva mesiace – uzákonili odlúčenie štátu od cirkvi či zákaz detskej práce).
Anarchistické myšlienky boli v Paríži prítomné aj napriek krvavému potlačeniu Parížskej komúny. Existovalo viacero anarchistických časopisov, vrátane La Révolte, ktorý editoval známy anarchista a Signacov priateľ Jean Grave.
Signac v La Révolte publikoval článok “Impressionistes et révolutionnaires”. V ňom kritizoval maliarov, ktorí “otrocky nasledovali príkazy teórie” a naopak, obraňoval tých, ktorí “opustili vyšliapanú cestičku a maľujú čo vidia a ako to cítia, a ktorí (často nevedome) udeľujú úder krompáčom zastaralej spoločenskej štruktúre”. [4]
V anarchistických kruhoch sa pohyboval s priateľmi, ako napríklad maliari Georges Seurat a Maximilien Luce alebo umelecký kritik a zberateľ Félix Fénéon.
Súd tridsiatich
Vráťme sa na začiatok: prečo Signac premenoval V čase anarchie?
Odpoveďou sú udalosti z rokov 1893 a 1894. V decembri 1893 Auguste Vaillant odpálil bombu v poslaneckej snemovni, kde zranil dvadsiatich poslancov. Bol následne odsúdený na smrť. Reakciou na útok boli tzv. lois scélérates (podlé zákony), ktoré boli mierené proti anarchistom a ktoré obmedzili slobodu tlače.
Vaillant inšpiroval ďalších - v 1894 Émile Henry taktiež podnikol bombový útok a Sante Caserio spáchal atentát na prezidenta.
Niet divu, že ak niekto sympatizoval s anarchistickými myšlienkami, musel si dvakrát rozmyslieť, či svoje sympatie bude prezentovať aj verejne. Aj Signac čelil tejto dileme.
Po atentáte nastalo zatýkanie vo veľkom. Známy je súd tridsiatich, v ktorom sa pred sudcov postavilo tridsať anarchistov, vrátane Signacových priateľov. Súd sa ich snažil usvedčiť z rôznych zločinov, ale v skutočnosti im išlo o rozbitie celého hnutia. [5]
Ak Signac nechcel na seba upozorňovať, V čase anarchie sa muselo stať V čase harmónie. Názov sa zmenil, myšlienky však ostali. Či už to je spoločné vlastníctvo (muž trhajúci zo stromu ovocie, nakoľko strom nikomu nepatrí) alebo nahradenie kapitalistického konceptu práce (ľudia venujúci sa čítaniu, maľovaniu či tancovaniu, nakoľko nie sú nútení a nútené pracovať).
Spoločný cieľ
Signac chcel prispieť spoločnému cieľu najmä ako maliar: “Anarchistický maliar nie je ten, ktorý tvorí anarchistické obrazy, ale ten, kto bez myslenia na zisk a bez túžby po odmene bojuje celou svojou dušou proti buržoázii a zvyklostiam...”. [6]
“Námet je nič, [...], nie je o nič dôležitejší ako ostatné prvky: farba, línie, kompozícia. Ak vzdeláme oko, verejnosť v obraze uvidí aj iné veci, než len námet. Keď bude existovať naša vysnená spoločnosť, keď pracujúci a pracujúce sa oslobodia od vykorisťovateľov, keď budú mať čas na rozmýšľanie a vzdelávanie sa, tak si budú ceniť všetky kvality umenia.” [7]
Signac chcel svoje presvedčenia pretaviť nielen do námetov svojich obrazov, ale aj do techniky. Pointilizmus, ktorý vyvinul Georges Seurat na základe vedeckého skúmania, sa dal ideologicky prepojiť s princípmi anarchizmu.
Pointilizmus spočíva v tisícoch bodoch rozdielnych farieb, ktoré pri dostatočnej vzdialenosti tvoria ucelený obraz. Jeden ťah štetcom, bodka na plátne, neznamená veľa bez ostatných. Dokážu fungovať len spoločne.
Signac ostal verný anarchistickým myšlienkam až do smrti v roku 1935. Bol to pacifista, ktorý bol nešťastný z 1. svetovej vojny: “Nerozumiem, ako môžeš tolerovať vojnu a neprotestovať proti tomuto hororu, že môžeš rozlišovať medzi dobrou a zlou vojnou. Práve ty si ma naučil, že vojna je strašná. Ako môžeš prijať to, že Francúz má povolenie zapichnúť svoju bajonetu do brucha Nemca?” napísal svojmu priateľovi Jean Graveovi. [8]
Nielenže ostal verný, ale zároveň sa aktívne zapájal do diania. Rok pred svojou smrťou sa stal členom Civilnej komisie protifašistických intelektuálov. Až do konca bojoval za to, čo považoval správne - za to, aby ľudstvo mohlo raz žiť v čase harmónie.
Zdroje:
[1] Lenard R. Berlanstein, The Distinctiveness of the Nineteenth-Century French Labor Movement, The Journal of Modern History, Vol. 64, No. 4, 1992
[2] – Toto je len krátke a neúplné zhrnutie anarchistických myšlienok. Pre viac informácií odporúčam navštíviť theanarchistlibrary.org
[3] – Emma Goldman, Anarchism and Other Essays, 1910
[4] – Marina Bocquillon-Ferretti, Anne Distel, John Leighton, Susan Alyson Stein, Signac, 1863-1935, 2001, str. 47
[5] - Françoise Cachin, Paul Signac, 1971, str. 73
[6] – Ibidem
[7] - Marina Bocquillon-Ferretti, Anne Distel, John Leighton, Susan Alyson Stein, Signac, 1863-1935, 2001, str. 47
[8] - Françoise Cachin, Paul Signac, 1971, str. 115
