Po dlhých rokoch trápenia sa na Slovensku sme sa konečne rozhodli. Zbalili sme kufre a dali zbohom našej rodnej krajine. S odstupom času uznávam, že toto bolo to najlepšie rozhodnutie, aké sme mohli učiniť a zároveň ľutujem, že sme čakali tak dlho.
Po skončení strednej školy sme sa obaja rozhodli osamostatniť, našli sme si prácu, ktorá nestála za nič. Ten kto pracuje vie o čom hovorím. Zamestnávateľ sa k Vám chová ako k odpadu, mesačne Vám na účet pošle zopár drobných, ktoré Vám len tak tak vystačia na pokrytie všetkých nákladov. Každý deň prichádzate domov zničení a ráno vstávate s nechuťou. Po skončení dovolenky (ktorú trávite doma, lebo nemáte peniaze na žiadne výlety) máte chuť skočiť pod vlak, je to pre Vás prijateľnejšia možnosť, ako sa vrátiť do práce. Pri každom "fláme" s priateľmi prepočítavate drobné vo vrecku a trikrát si rozmyslíte, či si dáte nejaký ten drink, alebo radšej zostanete pri jednej sóde. Tak presne toto sme zažívali mesiac čo mesiac.
Za svetielko na konci tunela sme považovali vysokoškolský diplom, ktorý nám podľa našich tajných prianí mal priniesť lepšiu budúcnosť. Nanešťastie, žiadna lepšia budúcnosť neprišla. Síce sme o niečo múdrejší, ale všetko ostatné zostalo rovnaké. Tá istá práca, tie iste smiešne peniaze a zázrak neprišiel. Všetky tieto pády na "hubu" nás konečne prinútili nabrať odvahu, kúpiť letenky a začať nový život. Odišli sme do UK, ako väčšina našich krajanov.
Začiatky v zahraničí sú ťažké. Musíte sa prispôsobiť novej kultúre, novému jazyku, novému prostrediu, ale aj napriek tomu je tu život jednoduchší.
Mne osobne sa tu najviac páči ten pokoj. Nikto sa nikam neponáhľa, nikto nerieši, či ste biely, čierny, fialový alebo bárs aký. Ľudia sú tu veľmi tolerantní a za to si ich vážim a obdivujem ich. Všetky problémy sú tu riešiteľné, všetky otázky sa dajú zodpovedať, nikto sa k Vám nespráva neúctivo. Všetci sú si rovní a každý jeden človek má právo na pokojný život. Takýto pocit rovnosti som na Slovensku postrádala. A práve toto je hlavný dôvod, prečo sa už späť neplánujem vrátiť.
Nepotrebujem mať vo svojom okolí nenávisť, závisť, rasizmus a nulovú toleranciu. Nepotrebujem sa znova trápiť a prepočítavať každé euro v peňaženke, vymýšľať si výhovorky, prečo nemôžem ísť tam a hentam, lebo sa hanbím priznať, že na to proste nemám. Nie, s týmto som už skončila.
Teraz konečne žijem, som šťastná a uvoľnená. Jediné, čo mi tu chýba je čerstvá bryndza a zopár dobrých priateľov, ktorí ešte nestratili vieru v to, že im raz na Slovensku bude dobre. Good luck!
