Pravidelne každé ráno na zastávke mhd stretávam skupinku bezdomovcov. Je to taká väčšia tlupa, viditeľná, cítiteľná a počuteľná už z veľkej diaľky. Jej vodcom je staršia žena, ktorá sa stará o obživu celej skupiny. V jednej ruke drží už spomínané NotaBene a druhú k Vám vystiera s prosbami o pár drobných. Takýto ľudia ma dokážu vytočiť, ráno sa tvári ako neviniatko a najväčšie chúďatko a po obede, cestou z práce, ju vídavam na bujarých oslavách so svojimi kumpánmi. V strede skupinky sa pravidelne nachádza fľaša „čuča“, na ktorom si všetci pochutnávajú. Po našich prvých stretnutiach (keď som sa jej každé ráno snažila slušne vysvetliť, že si nechcem od nej žiaden časopis kúpiť, v tom momente sa na mňa spustila spŕška nadávok a rakovín celého sveta) som už bola zúfalá, nevedela som sa jej zbaviť a samozrejme nikto sa ma nezastal, všetci okolo mňa iba čučali , ale hlavne tichúčko, len aby si ich nikto nevšimol.
Rozhodla som sa preto napísať rozhorčený email, priamo do redakcie NotaBete. Cítila som potrebu informovať ich o tom, ako táto žena ničí ich dobré meno a samozrejme som sa chcela spýtať, prečo poskytujú pomoc takejto osobe, ktorá ju evidentne chce iba využiť. Nechce sa mať lepšie a najviac zo všetkého nechce prestať s alkoholom. Mail som spokojne odoslala a na moje prekvapenie bola odpoveď veľmi rýchla. Zástupkyňa redakcie, ktorú som kontaktovala mi vysvetlila, ako sa veci majú. Napísala mi, že na mieste, ktoré som jej opísala nemá časopis predávať žiadna žena, že podľa mojich popisov to na 99% nebude ani oficiálny predajca časopisu. Vraj sa už vyskytli takéto prípady, keď si vynaliezaví bezdomovci našli v koši vyhodené číslo časopisu, alebo poprípade jedno ukradli oficiálnemu predajcovi a mohli začať s divadielkom. Dostala som inštrukcie, ktoré by mal poznať každý z nás, aby sa nestal obeťou týchto zlodejov.
V prvom rade sa Vám oficiálny predajca časopisu musí preukázať potvrdením, ktoré má v priebehu predaja stále u seba, musí byť triezvy a musí dodržiavať kódex predajcu, ktorý vylučuje akékoľvek arogantné a neprístupné správanie voči okoliu. Moja známa zo zastávky posledné dva isto nespĺňa a o tom prvom som sa skúsila presvedčiť pri našom nasledujúcom stretnutí. Zas a znova nahodila výraz trpiteľky a podišla ku mne s vystrčenou rukou, zvierajúc svoj (ako som si už teraz všimla) pokrčený a špinavý časopis na predaj. V tej chvíli som ju poprosila, aby sa mi preukázala, nech mám istotu, že sa jedná o oficiálneho predajcu. Evidentne bola pripravená aj na takúto otázku, pretože mi pohotovo oznámila, že sa zaúča a z toho dôvodu ešte preukaz nemá. Tak som sa iba zasmiala a konštatovala, že ten zácvik trvá akosi dlho, veď ju tu stretávam už vyše pol roka a stále nie je predajca?
Najhoršie na tom všetkom je, že si moja ranná známosť nedokáže zapamätať moju tvár a dať mi konečne pokoj. Každé ráno, znova a znova prichádza a ja sa jej každé ráno vyhrážam políciou. Už sa to stáva takou rannou rutinou, ku káve a raňajkám :-)
Prístup tejto ženy je neskutočný, veľmi ma to vytáča a hlavne z toho dôvodu, že jej mnoho ľudí skočí na to trápne divadielko, daruje jej peniaze, ktoré mohli darovať radšej niekomu, kto si ich zaslúži a kto ich neminie na alkohol a cigarety. S takýmito individúami môžeme bojovať iba tak, že si na nich budeme dávať pozor, že sa nenecháme nachytať a budeme si vyberať, komu pomôcť chceme a kto si našu pomoc nezaslúži. Ak je aj napriek tomu niekto ochotný financovať alkoholové a tabakové záťahy bezdomovcov, tak prosím, ale ja zo seba nenechám robiť hlupáka...
