Svetlá na aute osvetľujú tichú krajinu, auto mi zapípa - 2,5 stupňa. Jeseň je časom, kedy sa odkladajú plody prírody na obdobie zimy. Mám pocit, akoby chcela jeseň zakonzervovať aj radosť a v hmle ukryť naše obavy. V aute si pospevujem. ...No matter how it ends, no matter how it starts... Forget about your house of cards, and I´ll do mine... Každým príchodom domov zanechávam povinné cvičenie stavania hradieb, obranných mechanizmov a skúšky hereckých výkonov. Tu ma nič neruší, tu som sama sebou, nechávam voľný priebeh myšlienkam a radosti. Mamina s tatkom sa ma už nevedia dočkať. A ja tiež. Veľmi ich ľúbim.
Som doma. Sedíme s maminou v kuchyni, prikúri, lebo v našom veľkom dome je vždy zima. Vyberá fotky. Som zvedavá na rodinu môjho tatka, chcem vedieť odkiaľ pochádzam, kde sú moje korene. Pýtam sa hlavne na svojho starého otca, nikdy som ho nepoznala. Umrel dávno predtým, než som sa narodila. Ale mám k nemu veľmi blízky vzťah. Zostali mi aspoň spomienky, aj keď sprostredkované. V byte, kde žijem svoj každodenný život mám vyložené fotky. Viem, človek by asi nemal privolávať duše mŕtvych. Ale ja si neviem pomôcť. Mám tam fotku starého otca s tatkom. Na zrkadle. (aká symbolika...) A vždy, keď sa ráno maľujem, tak sa na nich dvoch zadívam. Viem, že starký nado mnou bdie. Nie som jeho jediné vnúča, nenárokujem si na všetku jeho lásku. Lebo tá je nekonečná. Ale to, že na mňa dáva pozor, cítim. Spomeniem si na jednu príhodu, v období, keď som chodila do práce ešte električkou. Sedela som za dvojicou - vnučky so svojim starým otcom. Držali sa pevne za ruky, sila puta obsiahla celý priestor, taká prostá blízkosť, vzduch prevoňala človečinou... Úprimne som im závidela. Bol vtedy krásny slnečný deň. Jesenný. Pozrela som sa von oknom. Starký mi namiesto rúk posielal lúče slnka, vnímala som ich celou svojou bytosťou. Usmiala som sa a úsmev mi opätoval.
Sedíme ďalej v kuchyni a počúvam maminu. Rozpráva mi o tom, čo so starkým zažila a čo jej povedal o ňom tatko. Jeho sa nepýtam. Viem, že ho mal a má veľmi rád. Veľmi si ho vážil. A ja k úcte k nim obom nechávam ich vzťah bez otázok a pomenovaní. Starý otec bol mlynár. Kulak. Veľmi schopný človek. Aj keď dosť uzatvorený. Rodinu si ctil zo všetkého najviac, napriek rozbrojom ju chcel vždy udržať pokope. Nepodarilo sa mu to. A bohužiaľ sa to nedarí ani po jeho smrti. Sú veci, ktoré človek neovplyvní... Včera sme mu zapálili na hrobe sviečky. Namiesto klasickej modlitby som sa s ním v duchu rozprávala. Verím, že je na mňa hrdý, napriek tomu, že bol hrdý Maďar a ja ako jeho vnučka po maďarsky neviem. Ale mne to odpustí. Veď som jeho krv. A hrdo sa k tomu hlásim. A možno sa po maďarsky ešte naučím. :-)
