- V očiach ti blčí jej odraz, láska... Vášeň vnímam ako tajomnú čarodejku. Je rýchlejšia než okamih, so svojou logickou postupnosťou, energickejšia ako všetky živly sveta. Je to sila ukrývajúca svoju pravú tvár v hlbinách duše. Je premenlivá ako piesok na púšti, zároveň nemenná ako mapa plynúceho života. Vzbudzuje rešpekt, keď ovláda. Prebúdza zvedavosť, keď inšpiruje. Pokorí strach, keď sa prebudí. A na svete nič nemení. Svet sa sám oddáva zmene... v jej mene...
- Je to žena. Zvádza dušu ako nymfa námorníkov prahnúcich po dobrodružstve. Vláka ich do plytčiny, rozbije ich koráby, dôkazy ich mužnosti a obrany, až sa pred ňou objavia úplne nahí so svojou dušou na dlani. Zahalí ich morskou penou, umlčí otázky bozkom a nehou, ukáže im zázrak najintímnejšej blízkosti... duša s vášňou sa stávajú zrkadlom vesmírnej naplnenosti...
- A čo ak sa vášeň stane sluhom fyzična?
- Vášeň je jednou z mojich naplnení. Ale je aj zdrojom zvedavosti a očakávaní. Život prežívaný v úprimnosti vylučuje polovičatosť. Neexistuje vášeň fyzická a duševná. Vášeň je nedeliteľná, podobne ako ja. Užíva si prítomnosť oboch. Nesúdi pohnútky ani jedného z nich. Lebo aj vášeň je slobodná, nie však povrchná. Najprv človeka núti podrobiť sa jej, potom sa mu poddá ako služobníčka. Vyhráva ten, čo pochopí jej hru. Hru energií, slobody, úprimnosti a schopnosti oddania sa okamihu.
- Jej pravú tvár uvidíme naozaj len v zrkadle duše... prichádza ako myšlienka... predstava o blízkosti... jej obraz sa nám zjaví v hlave skôr než sa reálne udeje... myšlienka sa zhmotní do dotyku... pretaví sa do dychu... oslobodí pocity spontánnosťou... spúta zmysly žiadostivosťou... stáva sa naplnením splynutia...
Žmurkneš na mňa a necháš ma v samote s ňou... iniciátorkou mojich predstáv... Pomaľovala mi steny duše farbami a ja sa kochám ich sýtosťou. Som slobodná bytosť. A vášeň je mojou dúhou. Tvárou mi prebehne malý úškrn. Koľko dúh si schopná zvládnuť, láska? :-)
