- Bola som v divadle. Vieš, že v poslednej dobe vyhľadávam skôr samotu, chvíľu, kedy sa môžem porozprávať s tebou a načúvať svojim myšlienkam... Dnešný večer som bola na Matke Guráž. Na scéne prebiehali obrazy, ktoré ma veľmi oslovili. A hlavne Katrin... Nemá a nevinná... A odvážna...
- Chýba ti odvaha?
- Mám pocit, že áno... Túžim sa otvoriť, prežívať s tebou slastný pocit odovzdania sa. Ale mám obavy... Bojím sa, že nenájdem človeka, ktorý túži po tak slobodnom prežívaní ako ja. A tak sa môj odraz v zrkadle kriví... A ja spoznávam v ľuďoch svoje obavy. Mám pocit, že som v začarovanom kruhu, z ktorého je ťažký únik...
- Bojíš sa oddať toku života. Máš strach, že ak sa príliš otvoríš, ak stratíš kontrolu nad svojím životom, pocitmi, nad tým, čo príde, tak prehráš.
- Ja som slobodná bytosť, láska. A túto slobodu doprajem aj iným. Nechcem svoj život prežiť v snení o tebe, ja chcem tebou reálne žiť. Len občas pochybujem o tom, či si ťa zaslúžim...
- Nezaslúžiš. Lebo mňa si nikto nezaslúži. Ja jednoducho som. Nemôžeš ma získať za žiadne zásluhy. Vo mne nenájdeš logiku, neriadim sa zákonitosťami rozumu. Som slobodná. Tak isto ako aj ty. Sloboda je základným zákonom sveta. Prináša však so sebou aj zodpovednosť.
- Viem, človek má vždy minimálne dve možnosti, medzi ktorými sa rozhoduje. A každý výber je o zodpovednosti.
- Áno, ale okrem záväzku nesie v sebe ešte jedno posolstvo: právo vybrať si čokoľvek, čo v danej chvíli vyhodnotíš ako to správne. A pohnútky nie sú dôležité. Len hranice slobody ostatných.
- Rozumiem, láska. Sloboda nie je o anarchii. Sloboda je o zodpovednosti a rozhodovaní sa. Je veľmi ťažké nevybočiť z cesty a mať ťa stále na pamäti, teba ako najsilnejšiu a zároveň najsubtílnejšiu energiu... A predsa sa k tebe všetci utiekame... Túžime po tebe, si našou nádejou, že svet sa riadi zákonmi teba. Netrpezlivo čakáme na zázraky, aj keď sme na ne možno neverili. Ak zázrak neučiníš, začneme ťa obviňovať zo svojho nešťastia. Ale ty, láska, si sama zázrak, ktorý nám bol daný prvým nádychom. Naučila si nás cítiť, je to dar, ktorý nám pripomína, že svet je veľké zrkadlo. Len obrazy neprichádzajú vždy vtedy, keď to chceme.
- Možno prichádzajú vtedy, keď to potrebujete... Nechcem, aby ste predo mnou pokorne kľačali. Chcem, aby ste mnou žili, dovolili mi prestúpiť vaše duše. Aby ste v sebe prebudili radosť, ako keď sa dieťa teší z prvej bublinky svojho nového bublifuku. Pozorovať svoj prst, ako sa snaží trafiť bublinku a zhíknuť, keď praskne. Prebudiť v sebe spontánnu radosť dieťaťa...
Chytím ťa za ruku, so smiechom sa rozbehnem ku skrinke, vytiahnem z nej svoj bublifuk a napriek chladu s tebou vybehnem na terasu a do noci rozfúkavam nádherné bublinky... Smeješ sa so mnou. A ja som šťastná. :-)
