- Áno, láska, som. V posledné dni mávam dosť živé sny. Sníva sa mi so smrťou... Umieram, ale len moje fyzické telo, duša naďalej žije, cítim prchavosť a pominuteľnosť svojho tela a obmedzenia materiálneho sveta. Necítim strach. Ale mám pocit, že smrť mi chce niečo naznačiť...
- So smrťou sa osobne nepoznám. Nikdy sme sa nestretli. Prichádza posledným výdychom, ktorý zhmotní do svojho prvého nádychu. Smrť nie je stelesnením strachu, je to ďalší obraz v zrkadle sveta. Ale bez akýchkoľvek prikrášlení. Je odrazom nahej skutočnosti. Je to zosobnená túžba po zmene a novom začiatku. Po čom túžiš?
- Vždy som túžila lietať. Verila si mi, že to dokážem. Povzbudzovala si ma, keď som sa snažila rozprestrieť krídla, naberala rýchlosť a letela do diaľky...
- Tak prečo v lietaní nepokračuješ, keď sa ti tak páčilo?
- Lebo vždy, keď mi dáš krídla, tak s radosťou z výšok prichádza strach, že mi krídla zoberieš a ja padnem. A pád bude bolestivý...
- Beriem ti ich práve preto, lebo ti verím. Ja viem, že to zvládneš aj bez mojej pomoci. Krídla na lietanie predsa nepotrebuješ...
Odpoveď ma zaskočí. - Aký je potom dôvod toho, že sa ťa vedome vzdávam? Je to môj strach z pádu? A z bolesti?
- Nie je to o strachu. A nie je to len o bolesti. Tú vnímaš ako prirodzenú súčasť života. Ani puky na stromoch nerozkvitnú bez bolesti. A aké sú nádherné... Nauč sa odpúšťať. Sebe, že si padla a nedoletela tam, kam si chcela a zároveň aj tým, čo ťa padnúť nechali a nepomohli ti dostať sa do vytúženého cieľa.
- Ale veď ja sa snažím ľuďom odpúšťať...
- Kým neodpustíš sebe, neodpustíš ani druhým. Nezabúdaj ešte na jednu dôležitú vec: keď odpustíš, bolesť bude vyliečená, zostane po nej prázdne miesto, ktoré túžiš niečím zaplniť. Tak prečo ho zapĺňať spomienkami na bolesť? Aj keď vyliečenú...
Zahľadím sa do žiary sviečok. Vpíšem do nich svoje mlčanie a strach. Možno ich spália na prach. Nepočkáš na odpoveď. Nie všetko musí byť pomenované. Ak je niečo nevyslovené, neznamená, že to neexistuje. Možno sa mi to prisnije...