Prichádzaš vôňou vyrieknutých slov. - Aj ja mám strach. Ráno tesne pred zobudením vpíšem každému človeku do očí svoje meno, ale pri pohľade do zrkadla sa do vlastných očí málokedy zadíva. Mám strach, že uvidím stále menej a menej svojich odrazov... Viem, že vo mňa nikdy veriť neprestanete. Len sa bojím, že takto nenájdete odpovede na svoje otázky. A z neistoty sa budete opäť utiekať k strachu.
- Čo znamená strach, láska?
- Strach je našim najväčším pokušením. Lebo ak žijeme podľa jeho pravidiel, žijeme v istote. Že všetko zostane vo svojich starých koľajach. Čo na tom, že namiesto oblohy plnej mrakov, hviezd, či želaní si sami dovolíme pozerať len do zeme. Veď aj tá ponúka pekný pohľad. Ale ten svet je ohraničený, vlastnými obmedzeniami, konvenciami, očakávaniami seba či blízkych, známych či neznámych. Svet plný uhladených škatuliek. Odmietame vnímať svet ako ho vníma dieťa, ale nebránime sa detskej roztopašnosti. Svoju ríšu škatuliek zapĺňame hračkami. Bojíme sa pri nich zostávať príliš dlho, aby sa nevytvorilo puto. Smutné je, ak sa na hračky zmenia aj naše pocity. Priťahujú nás nové hračky, nie, na tie staré nezabúdame, ale potreba preklenúť pocit novým pocitom sa stáva najprv hrou, potom závislosťou, prejavom povrchnosti vnímajúcej bytosti, ktorá si takto kompenzuje strach. A v strachu nachádza svoj únik.
- Mám pocit, že aj ja unikám sama pred sebou...
- Dôvodom tohto úniku je netrpezlivosť. Dychtivo očakávame, čo nám nový pocit prinesie. Zraňujeme sa povrchnosťou, vedome si ubližujeme ľahkovážnosťou, meriame svoje hranice znesiteľnosti... Kam až je človek schopný zájsť... Vedome vyhľadávame hraničné situácie, vychutnávame si extrémy v pocitoch, prežívaní, sme sami sebe otrokom aj otrokárom. Len nepoľaviť v tempe. Inak nás zastihne prázdnota, do ktorej uzatvárame každý prežitý okamih.
- Hovoríš stále my...
- Ešte si tomu neporozumela? Som jednou z vás. Aj ja túžim po tom, aby som svet naplnila sebou. Keby to bolo v mojej moci, urobila by som všetko na svete, aby som svet obsiahla úplne celý. Ale sama to nedokážem. Mám len takú moc, akú mi dáte vy sami. Ponúkli ste mi miesto na oblohe, postavili ste mi nádherný piedestál, ale ja o to nestojím, lebo sa od vás vzďaľujem, stávam sa vašim nedosiahnuteľným snom. Pozeráte na mňa zo zeme, túžite po mne, ale neprekročíte hranice svojho sveta. Neriskujete. A ja k vám z neba načahujem ruky. Chcem vám pomôcť. Ale vy na ne nedovidíte. Príliš ste zahĺbení do vnútra škatuliek...
V tom momente si mi bližšia ako kedykoľvek predtým. Energie voľne prúdia. Prinášajú nové poznanie. Láska, ty naozaj nie si sen, ty reálne existuješ. Vo mne, v nás. Cítim dotyk tvojich rúk. Stiskom ruky ma povzbudzuješ, aby som tvár obrátila k oblohe. Strach pominul. Pohltila si ma. A ja ti ponúkam svoju silu.