Sedím pred zrkadlom, pozerám sa na svoj odraz a snažím sa vysloviť: Mám ťa rada. Nedokážem to. Mám sa rada. Ale príde mi zvláštne ba priam úsmevné povedať si to nahlas a do vlastných očí. Skúšali ste to niekedy? Človeku príde prirodzené povedať to inej osobe. Mám ťa rád, ľúbim ťa, chýbaš mi. Ale povedať to sebe samému? Rokmi nadobudne človek vnútornú vyrovnanosť, prijíma sa taký, aký je. Ale to nestačí. Sám si určuje pravidlá a tým aj vlastné hranice. Túži po poriadku. Po dokonalosti. Po istote. Aj po láske. Ak sa však lásku pokúsime pokoriť, prinútiť ju, aby sa správala tak, ako sme jej to naplánovali, nedovolí nám to. Vzbúri sa. Z lásky k nám. Je to energia, ktorá spája, oslobodzuje, búra pomyselné, či reálne prekážky. Tak prečo ju túžime ovládať?
Život prináša okamihy, kedy sa naša starostlivo pestovaná harmónia rozbije na kusy a my si na črepinách zraníme svoje telo. Pocity nás úplne zoblečú a nútia nás pozerať sa na vlastnú nahotu a bolestné rany. Bez prikrášlenia, bez odcudzovania, bez projekcií viny. Ako sa k tomu postaviť? Možností je toľko, koľko je ľudí na zemi. Každá bytosť je originálna so svojim jedinečným pohľadom na život. Niekto sa uzatvorí so svojou bolesťou pred svetom, jeho duša sa rozhodne nepokračovať v ceste. Iný v sebe objaví schopnosť milovať skrz iné bytosti, zasvätí svoj život ich pomoci, cez lásku k nim miluje samého seba. Alebo sa stane bytosťou, ktorá pochopí, že je súčasťou nádherného celku, ktorý v sebe objavila, prostredníctvom lásky k sebe miluje celý svet. Ciest a možností je veľmi veľa. Spoločné majú jednu vec: každá duša je slobodná. Sama sa rozhoduje, či prijme rolu obete alebo bude životu rovnocenný partner. Záleží len od toho, čo považuje za dôležité pre vlastné poznanie.
Čo považujete za dôležité vy?
