Nemôžeme očakávať od detí, že pochopia svoje konanie,
keď im sami nedokážeme v kľude vysvetliť, čo od nich žiadame.
Nemáme pre ich výmysly pochopenie. Nerozumieme, prečo sa nedokážu správať "normálne". A namiesto vysvetľovania svojmu dieťaťu len donekonečna opakujeme, aby nebolo zlé, aby nerobilo toto, neišlo tamto. Zahriakujeme ho zakaždým, že čo robí, či nemá rozum. A ako na to reaguje naše dieťa? Robí presný opak toho, čo od neho žiadame. A prečo? Lebo má pocit, že práve take správanie sa od neho očakáva. Že len tým, že robí veci, za ktoré sa na neho hneváme, si vynúti našu pozornosť.
Pri pohľade na rodičov, ktorí ustavične svoje deti len napomínajú, namiesto toho, aby im v kľude veci vysvetlili, stále len usmerňujú, keď ich majú povzbudiť, či rozkazujú, namiesto toho, aby ich pochválili, je mi veľmi smutno. Nemám právo súdiť. To nie. Len mi je v takýchto chvíľach ľúto tých detí. Čo si z toho večného okrikovania zoberú do života?
Ako majú byť tými dobrými deťmi, aké by z nich chceli mať rodičia,
keď im dennodenne opakujú, aké sú zlé?
Ako sa majú naučiť vážiť si samé seba, keď si ich nevážia vlastní rodičia? Nemožno sa čudovať, že si deti často vydobýjajú pozornosť agresivitou. Keď rodičia neprejavujú žiadnu emóciu pri tom, čo robia. Veď by stačilo tak málo. Pochváliť ich, keď sa im niečo podarí, upokojiť, ak im niečo nevýjde. A najmä sa s nimi tešiť. Z čohokoľvek, čo vyčarí na ich tvárach úsmev. Dávať im pozornosť kedykoľvek. Deti tak nebudú mať pocit, že si musia záujem vymôcť násilím.
Venovať pozornosť dieťaťu neznamená, že si môže robiť, čo chce.
Taký prístup rodiča nemá s láskou nič spoločné. My rodičia by sme mali byť pre deti tými, čo ich budú viesť. My by sme im mali ukázať, čo je v živote dôležité. A najmä - že pre nás sú tými najdôležitejšími bytosťami oni. Mali by sme im pomáhať spoznávať svet, ale nenútiť ich, aby ho videli tak, ako ho vidíme my. Alebo tak, ako si to želáme my. Dieťa nie je cvičená opička. Je to živý tvor. S vlastnou hlavou, potrebami, snami, myšlienkami.
Pri spoznávaní sveta však deti potrebujú pravidlá. A jasné pravidlá.
Presný režim, ktorý znesie malé odchýlky a nie naopak. Odchýlky nesmú byť samozrejmosťou. Dieťa stále skúša rodičovskú trpezlivosť a pevnosť pravidiel. Ale tak to má byť. Nech má svoj názor. Ale musí rešpektovať aj ten náš. Každé dieťa vymýšľa. My sme tu na to, aby sme ho usmernili. Nemôže robiť čokoľvek, čo si zmyslí. Ak mu niečo nedovolíme, ešte neznamená, že ho nemáme radi. Ak sa obrníme trpezlivosťou a budeme mu veci vysvetľovať. Ale nie vyjednávať. Občas je možné ustúpiť. Ale nie s hnevom rezignovať. A zo svojej frustrácie z nezvládnutej situácie obviňovať dieťa.
Deti sú našim zrkadlom. Ak zlyháva, je to aj naša vizitka. Je to ale samostatný tvor. Nemôžeme za to, ako sa neskôr rozhodne žiť svoj život. Ale musíme urobiť maximum preto, aby sa dokázalo v budúcnosti rozhodnúť správne. A išlo si za svojim šťastím. Začať s tým musíme od mala. Neskôr by už mohlo byť neskoro. Pre nás všetkých.
...
Objímte svoje dieťa a povedzte mu, ako veľmi ho ľúbite. A robte tak každý deň. Ak sa bude cítiť milované, naučí sa mať rado seba, aj svet, ktorého súčasťou sa cíti byť. Svet je len taký, akí sme my, ľudia. A možno sa raz zmení na miesto plné milujúcich a milovaných bytostí. Aj vďaka nám a našim deťom.
