Tieto deti prichádzajú na svet, aby ho zmenili. A majú na to všetky predpoklady. Najmä ten najdôležitejší, ktorý nám, rodičom, často chýba: odvahu. Oni sa nebudú prispôsobovať.
Budú meniť svet na svoj obraz, lebo veria svojej pravde.
A je im jedno, či sa zhoduje s tou, ktorou žije súčasný svet.
Každá zmena so sebou prináša neistotu, lebo niečo staré, zaužívané musí skončiť. Staré zvyky, názory, predsudky, očakávania, vnímanie toho, čo je dôležité, čo je správne, čo je prijateľné. To všetko nahradí niečo nové, ešte nepoznané.
Ťažko sa vzdávame toho, čo je už odskúšané. A to aj vtedy, keď nám to nie celkom vyhovuje. No paradoxne nám to dáva pocit istoty. Preto pre nás nie je jednoduché vychovávať deti, ktoré po zmene túžia. Ak ale budú v nás mať oporu, ak ich budeme trpezlivo sprevádzať pri spoznávaní sveta, učiť ich rozmýšľať srdom, naučia nás zmenu prijať. A tým nám otvoria cestu k šťastiu.
Vďaka nim znovu objavíme to, čo je pre nás v živote skutočne dôležité.
Sú darom pre tento svet. Preto ma mrzí, že spoločnosť duchovné posolstvo takýchto detí neberie úplne vážne, vníma to ako ďalší z ezoterických mýtov. Väčším mýtom je však pre mňa to, keď sa neustále pokúša takéto deti niekam zaradiť. Zaškatuľkovať. Dať im označenie - ako hyperaktívne, neprispôsobivé, problémové. A tak namiesto toho, aby sme sa pokúsili takýmto deťom porozumieť, im určíme striktnú diagnózu. Lebo nezapadajú medzi nás ostatných. Sú príliš plné energie? Skroťme ich tabletkami!
Ale tieto deti nie sú choré. Len iné.
Sú zvedavé, rýchle, živé, až neskrotné, hlučné, tvrdohlavé, odvážne. Ale aj citlivé a vnímavé, usmievavé a vzápätí vážne. Ak sa na vás uprene zapozerajú, nedokážete uhnúť pohľadom. Takéto deti neobsedia na jednom mieste. Potrebujú ustavičný pohyb, nové podnety, nové miesta, nové zážitky. Nasávajú všetko ako špongie, ak ich niečo zaujme, sú nezastaviteľné. Tieto deti milujú slobodu. Chvalabohu sú rodičia, ktorí sa im snažia porozumieť. Stoja ale dennodenne pred otázkou, či sa správne rozhodujú medzi tým, čo im dovoliť ešte môžu a čo už nie, či ich príliš nebrzdia alebo naopak nedávajú príliš veľkú voľnosť. Je vôbec možné presne definovať, ako takéto deti vychovávať?
K ich výchove nie je potrebné študovať žiadne články. Tie dajú odpovede len na otázku, aké tieto deti sú. Ale nie na to, ako presne ich viesť. Lebo u každého je to vždy individuálne. Čo však potrebujú všetky bez rozdielu, je vysvetľovať im základné pravidlá, ako funguje tento svet. Trpezlivo a s láskou. Nesnažiť sa im nič vnútiť násilím. Príkazy a zákazy bez vysvetlenia jednoducho neprijmú. Ale ani po trpezlivom vysvetľovaní od nich nemôžeme očakávať, že zoberú úplne všetky za svoje.
Majú svoje vlastné videnie sveta. To, že neposlúchnu naše rady,
ale ešte neznamená, že nás nerešpektujú.
Sú to malé osobnosti. A preto s nimi pohneme len vtedy, ak cítia, že im dôverujeme a že si ich vážime. A tak sa budú správať aj voči nám, či okoliu.
Snažme sa im porozumieť. Tak, aby tú obrovskú energiu, ktorú majú,
využili pre svoje dobro, aj dobro ostatných.
Lebo ak ich nebudeme usmerňovať, len poúčať a vnímať ich ako bytosti, ktoré treba vždy držať za ruku, lebo sú to malé nemehielka, príde čas, keď tými nemehlami budeme v ich očiach my. A nemôžeme sa na nich za to ani hnevať. Lebo sme ich tomu sami naučili. Stanú sa našim zrkadlom. A veľmi smutným zrkadlom.
Naučme sa dôverovať im. Podporujme ich odvahu k zmene. Učme ich trvať si na svojom presvedčení. Sú tvrdohlavé, ale aj prístupné. Ak sa s nimi budeme rozprávať. Nielen im prikazovať. Ukážme im, čo sú podľa nás hodnoty, nech sa vedia ľahšie zorientovať. Podporujme ich, aby mysleli srdcom.
Tento svet potrebuje ich lásku. My všetci ju potrebujeme.
Sú to malé samostatné bytosti. S nesmiernou silou, z ktorej by sme si mali brať príklad aj my, dospelí.
