Vysvetľujme svojim deťom, kým môžeme, čo považujeme v živote za dôležité. Ale to, čo si z toho zoberú, musíme nechať na nich. Môžeme len dúfať, že sa rozhodnú správne.
Každý z nás má právo robiť chyby. Aj naše deti.
Tak im nevnucujme, aby sa správali tak, ako si to želáme my. Aby nás ľúbili tak, ako si to želáme my. Ak im dáme dostatok lásky, pozornosti, pochvaly, ak im budeme trpezlivo všetko vysvetľovať, zahrnú nás láskou, o ktorej sa nám ani nesnívalo. Nebazírujme len na forme, akou nám majú svoju náklonnosť prejaviť. Sú to samostatné bytosti, s vlastným názorom, aj emočným svetom. Lebo ak si potrpíme na forme, unikne nám obsah. A tým je prejav bezpodmienečnej a úprimnej lásky.
Lebo naše deti nás milujú takých, akí sme. Tak ich skúsme milovať rovnako.
Bez očakávaní.
Na forme, akým nám iní majú prejavovať svoju náklonnosť, si potrpíme v akomkoľvek vzťahu, nielen pri deťoch. A to preto, lebo sme nevyrovnaní, nepociťujeme k sebe patričnú úctu, nemáme sa radi, ale nedáme to najavo. Tak veľmi nám záleží na tom, ako vyzeráme v očiach iných, že si nevšímame ani svoje potreby, nie to ešte svojich blízkych, vrátane detí. Za každých okolností sa túžime v spoločnosti prezentovať ako dokonalé bytosti s dokonalým partnerom a dokonalými deťmi.
Deti sú dokonalé bytosti, ale takými sme všetci bez rozdielu. Dokonalosť si ale radi zamieňame s neomylnosťou. Preto konáme často tak, ako by sme mali patent na pravdu a žiadny iný argument si ani len nevypočujeme. Tobôž nie od detí.
Pravá dokonalosť znamená žiť si svoj život slobodne, teda aj s chybami
a prevziať za ne aj zodpovednosť.
Ak dieťa povie, že je dokonalou bytosťou, myslí to, na rozdiel od nás, úprimne. Nesnaží sa tým o žiadnu kamufláž, nezastiera tým žiadnu svoju neistotu, ako to často robievame my, dospelí. Mysliac si, že keď sa budeme prezentovať ako tí perfektní, tak nám svet uverí. A možno tomu klamstvu nakoniec uveríme aj my. Ale len dočasne.
Deti o sebe nepochybujú. Pokým ich to nenaučíme.
Prečo tak veľmi túžime po tom, aby žili tak ako my? Aby mali rovnaké obavy ako my?
Ťažko by sme mohli deti obviniť z toho, že túžia byť perfektné. Že túžia podriadiť celý svoj život tomu, aby sa v očiach verejnosti ukázali v tom najlepšom svetle. A urobili pre to čokoľvek, aj rezignovali na svoj vlastný život. Deti chcú byť len šťastné. Doprajme im to. Neberme im detstvo. Netvárme sa, že naša práca je to najdôležitejšie na svete. Netvárme sa, že sme neomylní a zakaždým musíme svoje deti poúčať. Netvárme sa, že na svoje deti nemáme čas, lebo ako dospelí máme mnoho starostí, pri riešení ktorých musíme dať deti bokom. Veď oni to pochopia. Nie, nepochopia!
Čo môže byť dôležitejšie ako venovať sa svojmu dieťaťu?
A nestačí len vtedy, keď sa ním chceme pochváliť.
Jeho úspechmi, talentom, krásou, jedinečnosťou. Lebo máme pocit, že ako ľudia, ako rodičia tým naberáme na dôležitosti. Veď je to NAŠE dieťa! Nie, nie je naše, len sme mu umožnili žiť na tomto svete. Je to individualita. Samostatne rozmýšľajúca a cítiaca bytosť, so svojimi vlastnými snami a s vlastným právom na život. Nemáme právo deťom vnucovať svoj svet a tým búrať ten ich. Ani vtedy, ak sme ich rodičia. Samé si určia, čo je pre nich to najlepšie. My im môžeme len pomôcť v tom, aby sa rozhodli správne. Urobiť to ale musia samé.
Tak, ako sme to urobili aj my sami.
