Tá sa stáva naším útočiskom vždy, keď máme pocit, že sa nám svet obrátil chrbtom. Ale kto sa skutočne od koho odvrátil?
Svet sa k nám správa len tak,
ako sa správame sami k sebe.
Ak sa nebudeme mať radi, takí, akí sme, okolie nám to bude dennodenne pripomínať. Svojou ľahostajnosťou, ponižovaním, využívaním, ľutovaním, či agresivitou. A to až dovtedy, pokým nezmeníme k sebe postoj. Lebo ak budeme na seba nazerať ako na milovanú bytosť, s rovnakým rešpektom nás bude vnímať aj okolie. Ak si budeme veriť, bude v nás veriť aj svet.
Sebaľútosť je stav, kedy sa vedome vzdávame možnosti rozhodnúť sa niečo zmeniť vo svojom živote.
Všetko berieme ako nezvratné, máme pocit,
že svoj život nemôžeme nijako ovplyvniť.
Cítime sa byť obeťou okolností. V práci, v rodine, vo vzťahoch. Cítime sa prislabí na to, aby sme bojovali, sme presvedčení, že nemôžeme konať inak, lebo sa obávame následkov.
Pravou príčinou sebaľútosti je nedostatok sebalásky.
Tej pravej lásky, ktorá nám dáva silu ísť vpred, ktorá nám dáva odvahu ísť si za svojím cieľom. Je to láska živá, aktívna, nekonečná, na rozdiel od tej chlácholivej, ktorá nás utešuje v našej domnelej bezbrannosti. Taká "láska" nám slúži len ako alibi pre náš pasívny postoj k životu. Nie je skutočná, je len imaginárnou projekciou nášho vlastného ega. Stáva sa pre nás ospravedlnením toho, prečo so svojim životom nič nerobíme, prečo nekonáme to, čo považujeme za správne.
Táto pseudoláska nás napĺňa strachom, sklamaním, nedôverou, hnevom. Je vyvrcholením nášho negatívneho postoja k životu. Necítime v sebe radosť, nevnímame ani tú, čo je okolo nás. Všímame si len smútok, beznádej, bolesť, ktoré do seba vťahujeme ako špongie, hoci sa nás nemusia bezprostredne dotýkať. Problém nie je v tom, ak nás rozcíti pohľad na niekoho, komu bolo ublížené. Veď sme predsa ľudia. Tú bolesť si však pripájame k tej našej vlastnej, z ktorej sme si urobili každodenného spoločníka.
Smútok, či bolesť je normálnou súčasťou každého z nás.
Ale nemali by sa stať našou jedinou náplňou.
Lebo človek, ktorý zasvätí svoj život živeniu spomienok na všetky krivdy, čo sa mu kedy stali, napĺňa svoju dušu sebaľútosťou. A potom už niet miesta pre nič iné.
Každý z nás občas prepadne sebaľútosti. Je ukrytá hlboko v nás, až na úplnom dne. Ponúka nám útechu, a hlavne možnosť sa od nej odraziť a opäť vyplávať na povrch, tak, aby sme sa mohli opäť zhlboka nadýchnuť a uvidieť oblohu. A neutápať sa len v bolestivých myšlienkach. Ak sa ale rozhodneme zostať v jej náručí, stane sa našim väzením. Pre ktoré sme sa ale rozhodli dobrovoľne. Stane sa našim jediným svetom, ktorý je síce nekonečný, no plný bolesti. Cítime sa slabí, zdrvení osudom, nemáme síl bojovať ďalej, lebo nevidíme žiadnu nádej.
Pokým sa ale nepustíme svojej sebaľútosti,
nemôžeme vyplávať napovrch svojich duší, tak,
aby sa nás mohlo dotknúť hrejivé svetlo nášho srdca.
Nedovoľme jej, aby nám odoberala silu. Tú silu, ktorú tak veľmi potrebujeme na to, aby sme sa dokázali odraziť od dna a mohli tak opäť uzrieť hviezdy na oblohe, v ktorých sme ukryli svoje sny. Čakajú len na to, aby sme na ne siahli. Ak uveríme tomu, že sú tu pre nás, samé prídu za nami.
Lebo m a ť o d v a h u u r o b i ť p r v ý k r o k
a veriť, že to dokážeme, je to j e d i n é , čo musíme urobiť pre to, aby
s a n a š e s n y s t a l i s k u t o č n o s ť o u .
