Mnohokrát je to žiaľ pravda. Keď sa máme rozhodnúť, či urobíme vo svojom živote zmenu, ktorá so sebou vždy prináša aj riziko, častokrát zostávame radšej vo svojej doterajšej situácii. Aj keby to bola len nekonečná frustrácia. Sme ako paralyzovaní, neschopní žiadnej činnosti.
Tak sme sa v hlavách nastavili. Že všetko je znesiteľné,
len nie riskovať niečo zo svojho stereotypu. Aj keď bezútešného.
Prestávame byť vyrovnanými bytosťami, lebo nedôverujeme sebe, ani svetu. A darmo budeme kričať, že ako môžeme riskovať, keď tento svet je plný zla. To zlo sa muselo odniekiaľ zjaviť. Nepriniesli ju žiadne nadpozemské bytosti. Zrodilo sa v našich srdciach. Uverili sme mu. Veríme v neho dokonca viac ako v dobro, ako v lásku, ako v šťastie.
Prečo s takou ľahkosťou prijímame názor, že svet je plný negatívnych vecí, tragédií, neistoty, bolesti, bezvýchodiskovosti? No uveriť v dobro nám už robí problém.
Keď dobro odmietame, nemôžeme ho ani k sebe pritiahnuť.
Veriť v neho neznamená zatvárať si oči pred realitou. Lebo tá naozaj nie je ružová. Ale podujať sa na zmenu. A začať u seba samých. Jedine tak môže prísť k zmene aj v spoločnosti. Nečakajme zázraky na počkanie. Ale zmena určite príde. Ak v ňu budeme veriť. A najmä zotrváme vo svojom presvedčení. Napriek okolnostiam, napriek okoliu, napriek skeptikom. A najmä tým, čo nás dennodenne kŕmia dôkazmi o tom, že jedine tá (demokratická) spoločnosť, do ktorej patríme, nám zaručí aký taký dôstojný život v tom obrovskom zmätku, ktorý vládne navôkol.
Poslušne sa jej podriaďujeme, lebo sme presvedčení, že je to pre nás výhodný obchod. Ale výhodný je len pre pár vyvolených, ktorí ryžujú z našej lenivosti, ľahostajnosti, nevedomosti či zbabelosti. Nie je to len o korupcii. Tá nie je hlavným problémom, aj keď na Slovensku bohužiaľ takmer existenčným. Horšie je to, že nám diktujú, čo si máme myslieť, čo cítiť, čoho sa obávať, aj čo velebiť. Podsúvajú nám také sny, ktorých zhmotnenie sa dá pekne speňažiť, ale provízie plynú len tým vyvoleným. O nevyhnutnej potrebe toho, aby sme vo svojom živote naplnili práve tieto sny, lebo len oni nás urobia šťastnými, nás presviedčajú dennodenne. A veľmi šikovne. A my sme im nielen uverili, ale aj prijali za svoje.
Zabudli sme tak na svoje vlastné sny.
Tie sny, ktoré nás urobia skutočne šťastnými.
Na rozdiel od tých, ktoré sú schválené tými, čo nás ovládajú a ktoré šikovne marketingovo podsúvajú ako tie "in". Nemám nič proti vymoženostiam modernej doby. Ani ja si bez nich neviem predstaviť život. Ale vadia mi také pseudosny, ktoré útočia na naše najcitlivejšie miesto: srdce. Tak veľmi túžime po príjemných pocitoch, že uveríme akejkoľvek dobre urobenej reklame. Čo na tom, že z nás vysaje aj tú poslednú emóciu? Podstatné je, že sme pocítili niečo pekné. Tie sny, čo nám naservírujú, nás ale nikdy nezasiahnu tak ako naše vlastné, ktoré prežívame skutočne do hĺbky. Dobre nám však predávajú myšlienku, že je to presne naopak.
S n í v a ť n e z n a m e n á b e z c i e ľ n e l i e t a ť v o b l a k o c h .
Sny sú zhmotnením našich túžob a prejavom slobody nášho srdca. Živíme ich vo svojich predstavách. Sú obrazom toho, čo by sme chceli, čo by nás urobilo šťastnými, spokojnými, naplnenými, vyrovnanými.
Sny sú našimi schodmi do vlastného neba.
Ak si pôjdeme za ich naplnením. Ak budeme za ne bojovať. A otvoríme sa tak niečomu novému. Zmene. Všetko na svete je v neustálom pohybe, neustále sa mení. Čím dlhšie budeme snívať, tým bude náš sen reálnejší. Dokonca budeme mať pocit, že je naplnený. A po čase sa takým skutočne stane. A nezaslúži sa o to ani náhoda, ani šťastie, či osud. Len my sami.
N e v z d á v a j m e s a s v o j i c h s n o v .
Aj keď nás okolie vysmeje ako rojkov.
To, že si dovolíme snívať o niečom viac,
než je v spoločnosti, do ktorej patríme, zaužívané,
prejavujeme slobodne svoje myšlienky.
Nebojme sa vytŕčať z davu. Pomenujme realitu inak, než je zvykom. Nemusí byť pochmúrna, bez možnosti zlepšenia. Môže byť aj o presvedčení, že zmena príde. Nemajme strach, že nám iní neporozumejú, nedajme sa odradiť slovami, že sa nám to nepodarí. Nezaťažujme sa tým, čo si myslia ostatní. Oni nech si žijú svoj život, my musíme naplniť ten svoj. Dôležité je to, čo si myslíme my sami. Dôverujme si. Verme v naplnenie svojich snov. Lebo keď zabudneme snívať, zabudneme žiť.
A verím, že po takej realite netúži nikto z nás...
