Už sa nám nechce stokrát opakovať tú istú hru,
donekonečna odpovedať na všetky zvedavé otázky.
Už nás omrzelo híkať nad krásou stromov, keď im vietor v korunách rozozvučí melódiu hrajúcich listov. Už si nevšímame pulzujúci život všade vôkol nás, lebo ho necítime ani sami v sebe. Máme pocit, že nás už nič nemôže prekvapiť. Sme unavení a unudení životom.
A svoj nezáujem o svet okolo nás, ale aj v nás, prenášame na deti. Všetko nám je prednejšie, než uspokojenie ich zvedavosti. Lebo to často so sebou prináša malé nehody. Už sa nevieme dočkať chvíle, kedy ich túžba objavovať svet prestane baviť. Chceme mať už konečne pokoj. Nech sa môžme ďalej v kľude nudiť. "Nanešťastie" si stále vymýšľajú nové dobrodružstvá. Chcú si sadnúť kdekoľvek na zem, najlepšie na chodník, aby mohli dotykom spoznávať kúsky zeme, kamienky, či prstom skúmať malé vyhĺbeniny na chodníku. Chcú sa smiať, keď im v daždi stekajú kvapky po tvári a sem tam sa nejaká zatúla aj do ich úst. Alebo celou silou skočiť do mláky a so smiechom výskať, keď vyšplechne na všetky strany. A čo urobíme my? Ženieme ich hneď preč. Zo strachu, aby sa nezašpinili, či neprechladli.
Už sme zabudli na svoje detské hry. Už ani nevieme, aký je to pocit, len tak si postáť v daždi.
Aspoň na chvíľu dovoliť kvapkám dažďa, aby z nás zmyli nánosy obáv,
ktoré sme tak ľahko k sebe prichýlili.
No ťažia nás ako bremeno.
...
Keď sme s deťmi začali objavovať svet, tešili sme sa len z ich radosti. Nezdieľali sme s nimi aj tú svoju. Možno keby sme sa cítili byť súčasťou sveta tak, ako sa cítia byť oni, premkol by nás rovnaký pocit spolupatričnosti k tomuto svetu, ktorý je plný kúziel a nádherných vecí. Lebo vtedy by sme vo svojom vnútri pocítili skutočnú radosť.
A najlepším spôsobom, ako radosť zo seba dostať von, je hra.
Nikdy nie sme na ňu pristarí.
Otvára nám svet spontánnosti a malých úsmevných tajomstiev, na ktoré si budeme ešte dlho spomínať. Ak ale v sebe radosť necítime, dokonca ju potláčame, ako sa môže stať súčasťou nášho života?
Občas sa na nás nalepí z našich detí, ale je len krátkodobá. Budeme mať na chvíľu dobrý pocit, ale len taký, ako z dobrého filmu, ktorý rozkýva našimi emóciami, ale časom na neho zabudneme. Lebo to nebol náš osobný príbeh. Ten sme už zabudli vytvárať.
Nechávame sa unášať prúdom života,
nenapĺňame svoje sny, len čakáme, čo sa stane,
no nahovárame si, že máme všetko pod kontrolou.
Pokým sa ale nechytíme kormidla, nebudeme si sami určovať smer, ktorým sa má naša loď plaviť a najmä veriť, že doplávame do svojho prístavu v poriadku, loď nás bude nekontrolovane unášať do šíreho mora a my sa budeme len modliť, aby nenastala búrka.
Búrky sú však na to, aby sme ich zvládali. Nie sa ich obávali.
Strach nám v živote nepomôže. Jedine dôvera v seba samým, v to, že svoje šťastie môžeme získať. Možno by nám pomohlo, ak by sme si na chvíľu zaspomínali, čo všetko sme túžili ako deti vidieť, ochutnať, vyskúšať, mať. A v spomienkach by sme objavili aj to najcennejšie, čo nám ešte ako deťom nechýbalo: o d v a h u . Vďaka ktorej by sme oživili svoje sny.
L e b o n i k d y n i e j e n e s k o r o n a n o v ú v ý p r a v u . . .
