Ak im ponecháme dostatok voľnosti, ale s jasnými pravidlami, tak s nimi zažijeme tie najčarovnejšie momenty.
Nenúťme im naše rozhodnutia, nežiadajme od nich, aby naplnili naše sny.
Majú svoje vlastné.
Mnohým veciam ich môžeme naučiť, ale neuzurpujme si právo riadiť ich život. Lebo oni majú svoj vlastný svet. Mali by sme byť ich trpezlivými sprievodcami pri spoznávaní sveta, ale výber toho, čím naplnia svoj život, by sme mali nechať na nich.
Oni vedia, čo je pre nich najlepšie. Na rozdiel od nás.
Síce sme ich tvorcami, no nevlastníme ich. Na tento svet neprišli preto, aby sa stali jedinou náplňou nášho života. Ale preto, aby nám otvorili nové dvere, ktoré sme dovtedy nevideli a ktoré môžu byť pre nás dôležité. Deti to vedia a môžu nás to naučiť. A vďaka nim tak môžeme vidieť svet v krajších farbách. Tými dverami ale musíme prejsť sami. Nemôžu to urobiť za nás. Ak to odmietneme, nič sa nám nestane. Len prepasieme ďalšiu šancu na zmenu, ktorú tak veľmi potrebujeme.
Všetci túžime po šťastí a radosti. Ale častokrát neveríme,
že môžu byť súčasťou aj nášho života.
Pokým ich nebudeme hľadať v hĺbke svojho srdca, nikdy nepocítime ich skutočnú silu. Nájsť šťastie, radosť musíme v sebe samých. Znie to tak jednoducho, ale my dospelí sme si z toho urobili nedosiahnuteľnú métu. Tak to predsa v reálnom svete chodí. Ale nemuselo by. Prečo to vedia naše deti, ale my už nie? Odpoveď typu - lebo svet je zlý a deti sú pred ním ešte chránené, neobstojí. Svet tvoríme my, ľudia. A preto bude len taký, akí sme vo svojom vnútri. Každý jeden z nás. Deti túto pravdu poznajú. A môžu nás ju naučiť. Ak im to dovolíme.
Preto nenúťme deti, aby sa podriaďovali všetkým pravidlám tohto sveta. Lebo my sami robíme často veci bez rozmyslenia. Už nevieme pravý dôvod svojho konania, berieme to ako nemennú realitu. Jednoducho to tak v živote chodí. Už sa nepýtame samých seba, či je to skutočne tak, ako to cítime. Ako deti sme mali mnoho otázok. No našu zvedavosť vystriedala apatia.
Sme presvedčení, že život nám nemá čo nové ponúknuť.
Ešte že máme svoje deti.
Dávajú nám šancu oživiť si pohľad na svet, taký, aký sme ho videli ako deti my. Nevyhovárajme sa na to, že máme málo času, lebo musíme zarábať peniaze, alebo že nemáme náladu, lebo sme frustrovaní z toho, že nemáme prácu. Samozrejme, že musíme z niečoho žiť, ale pocit vlastnej nenahraditeľnosti, resp. menejcennosti nám určite silu nedodajú. Naše deti toho schopné sú.
To, čo nám chýba najviac a čomu nás môžu naše deti naučiť,
je viera v seba samých.
A j m y m ô ž e m e p r e ž i ť š ť a s t n ý ž i v o t .
Nie je to také zložité, ako sa na prvý pohľad zdá. Stačí, ak budeme počúvať svoje deti. Neobstojí ako výhovorka to, že oni musia byť šťastné, lebo nemajú nič iné na starosti, len sa hrať a vymýšľať. Aj deti by si mohli začať dávať obmedzenia. Aj oni by sa mohli vedome vzdať svojej radosti z hry. Rozhodli by sa, že sa nemôžu kúpať v bazéne, lebo je voda príliš studená, alebo príliš pečie slnko, alebo že je vo vode pár kúskov trávy. Zdá sa vám to absurdné? Tak si skúste vymenovať svoje vlastné obmedzenia, ktoré si sami staviate ako prekážky tomu, aby ste robili to, čo vám spôsobuje radosť.
Vždy máme možnosť výberu. Môžeme sa rozhodnúť pre zmenu.
Deti to nielen vedia, ale tak aj žijú. Lebo na rozdiel od nás im nechýba odvaha.
A aj v tom sa máme od nich čo učiť...
