Občas mám pocit, že sme si vymysleli dospelosť ako odôvodnenie, prečo nemôžeme snívať. To, že sa stávame dospelými, neznamená, že sa máme a musíme zbaviť snov, o ktorých sme snívali ako deti. Vtedy sme čakali na to, až dospejeme, aby sme si ich naplnili. Verili sme, že ak v nich budeme veriť, urobia všetko preto, aby sa naplnili. Veď práve preto existujú! No ako rastieme, čaro rozprávok, zázrakov a viery vo svoje sny pomaly mizne. Aj keď niektoré sny si ešte ponechávame.
No čím sme starší, tým im čoraz menej veríme. Napíšeme si ich na veľkú nástenku, do diára, tajného denníka, ale ostane len pri písaní. Opäť vpadneme do prežívaného stereotypu. A prečo? Lebo ísť si za svojím snom nás núti opustiť vlastnú konformnú zónu. Miesto, kde sa cítime v bezpečí. Aj keď tam nie sme šťastní. A tak pre jeho naplnenie neurobíme nič.
Ak sa nám predsa len podarí udržiavať svoj sen a pokúšame sa ho splniť, stojíme pred ďalšími nástrahami. V podobe vlastných bariér. Častokrát máme presne premyslený spôsob, ako sa má náš sen splniť. A zneistí nás každé vybočenie z týchto presne vymedzených koľají. Veď sen sa môže splniť len tak, ako sme si to vysnívali! Nijako inak! Nepripúšťame žiadnu zmenu, pri ktorej by bolo opäť nutné výjsť zo svojho bezpečného úkrytu. Ani nás nenapadne, že by sa potom náš sen splnil možno skôr. Alebo ešte lepšie, než sme dúfali. No my sa stiahneme. Sme presvedčení, že sme urobili niečo zle. Inak by predsa všetko išlo podľa plánu! Cítime sa neistí. Spochybňujeme najprv seba, potom samotný sen. V tom lepšom prípade ho posunieme na neskôr. Na lepšiu dobu. Na lepšie podmienky.
Ak to predsa len chceme dotiahnuť až do konca, odradí nás prvý neúspech. Jednoducho prestaneme veriť, že to zvládneme. Je to na nič. Nemá to význam. – myslíme si. Ostrá kritika od ľudí, ktorých názor nás zaujíma, lebo tak veľmi túžime po tom, aby nás konečne niekto ocenil, odmietnutie nášho návrhu či výtvoru, na ktorých sme dlho pracovali, alebo príliš malý záujem o to, čo ponúkame. Cítime sa bez sily, nemáme chuť obhajovať ďalej svoje sny. Lebo prestaneme veriť samy sebe.
No nepriznáme si to. Nie sme predsa žiadni zbabelci! Nájdeme si pre to lepšie vysvetlenie. Konečne sa potvrdila naša domnienka - sny zostanú len snami a nemajú nič spoločné s tvrdou realitou. Sme predsa dostatočne dospelí, aby sme neverili na detské fantázie. A natoľko uvedomelí, aby sme prestali lietať kdesi v oblakoch. Prijímame od života to, čo nám dáva. A bojujeme za svoje prežitie. Na sny už jednoducho nie je čas.
Ale čo sa stane, ak prestaneme snívať?
Začneme sa zmietať medzi spoločenskými rolami, očakávaniami seba, aj iných, predsudkami, frustráciou, apatiou a hromžením nad ťažkým osudom. Celý svoj život podriadime tomu, kto čo hovorí, kto čo radí, kto čo preferuje alebo naopak zavrhuje. Ani nám nenapadne pozrieť sa do svojho vnútra a pátrať po tom, čo by sme chceli my. Bez snívania to nie je možné.
Snívať neznamená rojčiť. Snívať znamená udržiavať si vo svojom svete vieru v dobro, v zázraky a v seba, pomaľovať ho povzbudivými farbami fantázie. Stane sa tak miestom, kde vždy nájdeme povzbudenie pokračovať ďalej. Napriek neúspechom. No ak ich zdoláme, nájdeme v nich silu nevzdať sa. A aj víťazstvo chutí po nich akosi lepšie.
Bojujme za svoje sny. Nenechajme sa zneistiť inými, že to nie je možné. Neuverme nikomu, že naše sny sú nereálne. Hovoria to často tí, čo sa vzdali svojich snov. Nemajú právo od nás žiadať, aby sme urobili to isté. Nevpadnime do pasce, do ktorej vpadli oni. Nenasledovali svoje sny, lebo mali strach. No ten pred nami neukážu. Budú hovoriť, že oni sa o to pokúsili a neboli úspešní. Tak to potom nemôže byť možné! Veď je tak ťažké sa niekam prepracovať. Všade sú potrebné známosti, ani talent nestačí.
Nedovoľme im, aby degradovali naše sny alebo naše schopnosti. To, že sa im to nepodarilo, bola ich cesta. Nás čaká iná. Lebo ak im uveríme, tento svet bude ochudobnený o naše sny. A to by bola veľká škoda.
Ako deti sme verili, že zmeníme svet. Vložili sme ho do malých farebných guľôčok. A kedykoľvek sme mali chuť snívať, vybrali sme si nejakú z vrecka. Neodkladali sme to na neskôr. Dokonca sme sa s ňou bez problémov hrali. Neschovávali sme ju pred ostatnými deťmi, nezatvorili ju kamsi do krabičky, od ktorej kľúčik sme mali len my. Netrápili sme sa tým, že sa nám stratí alebo nám ju niekto ukradne. Gulička bola na to, aby sme sa s ňou hrali. Obdivovali sme jej farby, alebo s kamarátmi hádzali do zablatených jamiek. A keď bola celá od blata, očistili ju do vlastných nohavíc.
No v dospelosti nám tie guľôčky povypadávajú z deravých vreciek našich snov. Ostáva len dúfať, že ju nájde iné vnímavé dieťa, ktoré si ich bude chrániť viac. A stane sa úkrytom jeho nových snov.
Alebo ich začneme hľadať opäť my.
