Denne sa naša duša zmieta množstvom takýchto pocitov. Keďže sme ich sami nevytvorili, zrkadlíme v sebe len to, čo nám spoločnosť, reklama či zaužívané pravidlá diktujú. Zamestnávame si hlavu umelo vytvorenými emóciami, podriaďujeme tomu svoje správanie, nákupy či rebríček hodnôt. Dokonca aj samotné cítenie.
Pocitov je tak veľa a sú tak intenzívne, že ich nikdy nedokážeme úplne spracovať a nikdy nás skutočne nezasiahnu. Možno preto, že nie sú naše vlastné... Naivne si myslíme, že nás naplnia. Každým takýmto pocitom sa ešte viac prehlbuje prázdnota v našich dušiach. Čo neprežívame srdcom, zostane vždy len chabou náhradou skutočného vnímania. Ak budeme cítiť a vnímať svet okolo nás, tak, ako to chceme my sami, potom svet začne zrkadliť nás. Nie obrátene.
Inak nám hrozí, že zostaneme zacyklení v kolobehu prázdnych pocitov. Ovláda nás strach prejavovať svoje najhlbšie emócie. Sebe, aj najbližším. Plakať, keď cítime bolesť, stíšiť svoju dušu, keď cítime smútok. Smiať sa pri detských hrách, akokoľvek naivných, tešiť sa zo vzájomnej blízkosti, čerpať silu z pulzujúceho objatia. Na druhej strane dokážeme prejaviť obrovskú dávku empatie pri relácii o chudobných či tých, čo zbabrali svoj život. Ale ak zlyhali naši najbližší, nie sme vždy takí zhovievaví a nedokážeme im dať ďalšiu šancu. Lebo tú šancu častokrát nedávame ani sebe. Všetko sa odvíja od nás samých. Od nášho postoja k sebe.
S tým súvisí aj to, že sme prestali veriť v zázraky. Nie sú len v rozprávkach. Sú skutočné. Ak sa budeme riadiť vlastnými myšlienkami, vlastným srdcom. Bez ohľadu na to, čo od nás očakáva okolie, či čo je práve in. Napriek všetkému a všetkým si za svojim snom ideme. Lebo nás to urobí šťastnými. Keď budeme veriť vo svoje sny, urobia všetko preto, aby sa nám splnili.
Lebo túžiť a cítiť je to, prečo sme prišli na tento svet. Žiadne iné bytosti to nedokážu. Len my, ľudia. Zázrační džinovia vlastného šťastia.
