Každý deň máme možnosť výberu. Môžeme sa rozhodnúť žiť len pre seba, bez ohľadu na ostatných, alebo žiť svoj život podľa seba, s ohľadom na ostatných. Druhú možnosť si ale častokrát zamieňame s podriaďovaním sa. A to nedopustíme za žiadnu cenu. Nikto nie je viac než my. Ale táto veta platí pre nás všetkých. Sme si všetci rovní. Túto pravdu však nechceme vidieť. Tak veľmi si zakladáme na vlastnom egu, že nemáme čas rozmýšľať nad potrebami iných. Už nám nie je prirodzené ani len to, aby sme sa vyhli oproti nám idúcemu človeku. Očakávame, že to urobí on. Berieme ako úplnú samozrejmosť, že sa nám ľudia uhnú, dajú prednosť. A ak nie, nemáme problém do nich naraziť. A ešte im aj vynadáme. Veď odkiaľ nabrali tú drzosť vraziť do nás? Čo sú slepí? Ale vôbec sa nepozastavíme nad tým, že vyhnúť sme sa mohli aj my. Ale neurobíme to ako prví, nebudeme sa predsa nikomu podriaďovať. Čo sa však stane, ak si to začne hovoriť každý z nás?
Sme majstrami vo vytváraní dokonalých bublín o sebe samých. Vyžívame sa v predstavách o svojej vysokej miere ľudskosti. Jeden dobrý skutok ale ešte neznamená, že sme sa nadobro zbavili ľahostajnosti voči okoliu. Ale vďaka aj za to. Nebyť ľahostajným znamená všímať si okolie, uvedomovať si, že sú tu aj iní ľudia. A dožičiť im dostatočný životný priestor. Dennodenne to však popierame. Samých seba považujeme za dôležitejších než všetko naokolo. Sme neohľaduplní pri nákupoch, vrážame do ľudí vozíkmi a ešte sa ani neospravedlníme. To, aký máme vzťah k okoliu, predvádzame aj na cestách. Problém nie je (len) v rýchlosti. Ale v tom, keď očakávame od iných, že sa nám budú podriaďovať. Oni pribrzdia, či vyhnú sa. My nemáme čas. A máme potrebu to demonštrovať všetkým naokolo. Máme dôležitejšie veci na práci ako oni, tak nech sa nám uhnú z cesty.
Tak ako sa správame ku svojmu okoliu, sa správame aj voči sebe. Navonok sa chceme prezentovať ako tí, ktorí majú neustále veľa práce, dôležité rokovania, deň plný telefonátov a mailov, ktoré vnímame ako dôkaz našej dôležitosti a nenahraditeľnosti. Preto makáme na svojej kariére, spoločenskom postavení, či popularite. Robíme to ale naozaj na základe nášho vnútorného presvedčenia? Alebo len preto, lebo sa to od nás očakáva? A vďaka čomu si myslíme, že budeme patriť k tým, čo sú viditeľní? Na kariére, túžbe patriť do vyššej spoločnosti, či snahe nadobudnúť majetok nie je nič zlé. Problém nie je v tom, čo robíme. Ale v tom, či je to skutočne to, po čom v hĺbke svojho srdca túžime. A čo nás urobí šťastnými.
Ak robíme niečo len preto, lebo je to bežné a zaužívané v rámci spoločnosti, ktorej sme súčasťou, je to málo. Konáme bez kritiky. Bez rozmýšľania. Hlavne nech nám to zaručí pocit istoty. Že zapadáme do spoločnosti a nie sme žiadni outsideri. Ak ale nezmeníme svoj vlastný prístup k spoločnosti, ako ho má potom zmeniť spoločnosť smerom k nám? Sme tak ľahostajní k vlastnému životu, že sa nad tým vôbec nepozastavujeme. Dokonca si nahovárame, že takto to jednoducho je, takto spoločnosť funguje a tak to aj zostane. A to dovtedy, pokým budeme žiť v ilúzii, že patríme k tým, čo udávajú tempo, stanovujú ciele a určujú, čo je dôležité a čo nie.
Ak by to skutočne tak bolo, nebáli by sme sa byť odlišnými. Fascinovala by nás rôznorodosť. No mám pocit, že nás priťahuje skôr uniformita. Tak veľmi sa túžime jeden na druhého podobať, až sa nebránime kopírovať navzájom svoje životy. Zbavili sme sa síce strachu zo zmien, ale nepomohla nám k tomu odvaha, ktorá znamená žiť svoj život po svojom. Hnala nás len túžba po niečom intenzívnom, po akomkoľvek adrenalínovom zážitku, ktorý by nás na chvíľu vytrhol z mučivej prázdnoty vlastných duší. Nepoznáme svoje vlastné pocity, nevieme, čo máme radi, čo nám chutí, čo nás teší, či zarmúti. Pochovali sme vlastný úsudok a vymenili ho za presvedčenie byť v každej situácii "in". Preto prežívame len tie pocity, ktoré nám ponúka reklama, obľúbené videá na youtube, médiá, celá konzumná spoločnosť, ktorá je ich šíriteľom a ku ktorej sa verne hlásime aj my.
Popierame tým to najpodstatnejšie, kvôli čomu sme prišli na tento svet. Svoje vlastné pocity. Sme jediné živé bytosti schopné emócií. Prečo sa im tak bránime? Živíme v sebe len tie, ktoré momentálne v spoločnosti prevládajú. Teatrálne prejavy hnevu, povrchné vnímanie vzťahov, dokazovanie si svojej sily agresivitou, demonštrovanie vlastnej dôležitosti vedomou ľahostajnosťou. Lebo nám v skutočnosti nezáleží na nikom. Vynucujeme si pozornosť spoločnosti, ale ľudí v nej považujeme za tých podradných, prípadne im len závidíme, chceme sa im podobať, ale nepriznáme si to ani sami pred sebou. Nikto sa nám predsa nevyrovná.
Zabudli sme na to, že naša hodnota, ako ľudskej cítiacej bytosti, je nevyčísliteľná. A najmä u každého z nás rovnaká. Ľudia sa nedelia na tých s vyššou a na tých s nižšou hodnotou. Všetci sme si rovnocenní, len sme na rôznych úrovniach poznania. Ak sa pokúsime byť k sebe a k svetu úprimní, túto základnú pravdu ľudskej existencie nielen pochopíme, ale včleníme ju aj do svojho života. Každý ľudský život je dôležitý. Výnimočný. Neopakovateľný. Ale to, ako s ním človek naloží, je už len na ňom. Sme slobodné bytosti. S právom prežiť si svoj život po svojom. Nemusíme si našu vlastnú hodnotu nijako vynucovať násilím, ani o ňu prosiť, či sa ju snažiť získať kopírovaním iných. Je nám vlastná.
Celý život túžime po dokonalosti. Neveríme, že nám je táto dokonalosť vrodená. A k tomu, aby sme ju mohli využiť pre svoje dobro, aj dobro iných, stačí, aby sme prestali byť ľahostajní. Aby sme začali vnímať to, po čom skutočne túžime. Ako cítiace bytosti prahnúce po šťastí, láske, vyrovnanosti, či materiálnej spokojnosti. A nezabudli pri tom na ostatných. Lebo tak, ako je život pre nás darom, môžeme byť darom pre ostatných. Tým, že im ponúkneme kúsok seba. Nemusíme sa rozdať celému svetu. Stačí, ak si budeme všímať svojich blízkych a okolie a žiť si svoj život najlepšie, ako vieme.
Ako dokonalé bytosti sme sa narodili a tak aj zomrieme. Len na to radi zabúdame. Nikto nám našu hodnotu nezabezpečí. Môžeme mať talent, peniaze, moc, šťastie, ale ak budeme žiť v pochybnostiach, či nám to právom patrí a či sme naozaj tými vyvolenými, život nám unikne pomedzi prsty a nenaplníme svoj osud. Máme strach urobiť vlastné rozhodnutie, preto kopírujeme ostatných. Všetci sme ale originálne a dokonalé bytosti. Radi to o sebe tvrdíme, ale sami tomu neveríme. Skúsme o tom nielen hovoriť, ale tak aj žiť. Tak, ako nám našepkáva naše srdce. Pre dobro nás, aj ostatných. A možno sa staneme pre niekoho inšpiráciou. Lebo mnohým z nás k tomu, aby sme načúvali svojmu srdcu, chýba len odvaha.
