Od čias, kedy bol môj otec malým žiakom, prešlo už mnoho rokov a veľa sa toho zmenilo. Ako žiak bol nespravodlivo trestaný školou a rodičmi, ako učiteľ opäť patril medzi tých, ku ktorým bol a stále je nespravodlivý systém. Učiteľ musí častokrát veľmi zvažovať svoje kroky a držať na uzde svoje emócie. Nesmie použiť žiadne násilie fyzické, či psychické. Nie som zástancom žiadnych fyzických trestov alebo psychického teroru, ale kto ubráni samotných učiteľov? Pomôcť si musia sami. Byť dostatočnou prirodzenou autoritou pre deti a mať schopnosť udržať si v triede poriadok a pozornosť detí. Nestačí len odučiť, musia byť aj kreatívni, aby zaujali. Môjmu ockovi sa to darilo. A mnohým dnešným učiteľom sa to darí tiež. Zdá sa to také jednoduché. Ale predstavte si, že by ste mali vy 45 minút udržať pozornosť 25 klonom svojho dieťaťa...
Samozrejme, je to ich práca. V spoločnosti ale stále nemajú také postavenie, aké im právom patrí, ale kladú sa na nich stále vyššie a vyššie nároky. Bolo by to v poriadku, keby boli rovnaké nároky kladené aj na zriaďovateľov škôl, štátne úrady, či rodičov. Je pravdou, že náš školský systém nedrží tempo s dobou. A v snahe dohnať to, sa školy stali pokusnými králikmi meniacich sa ministrov a vlád. Každá vláda si stanovuje za priority niečo iné. Ak by u nás mali školy dostatočné technické, materiálne a personálne zabezpečenie, ak by celý systém niekoľko rokov bezproblémovo fungoval, vrátane monitorov, učitelia by boli dostatočne finančne ohodnotení, spoločensky uznávaní, tak by som to brala ako ich legitímne právo. Ale nemôžem. Viem, že ideálny stav neexistuje. Ako neexistuje dokonalý učiteľ, neexistuje ani dokonalý systém. Ale ani to neobstojí ako argument, prečo musia na sebe pracovať len a len učitelia.
Zarážajúce je to, že sa stalo akousi normou žiadať od školy, aby nielen vyučovala, ale aj vychovávala. Rodičia sú častokrát príliš zaneprázdnení, keď chodia do práce alebo príliš frustrovaní, ak prácu nemajú. Ako potom dokážu svoje deti viesť k tomu, aby mali svoj vlastný názor, vedeli si ho obhájiť a zároveň ho nikomu nevnucovali, keď si na nich nenájdu čas? Keď sa im nevenujú, nepoznajú ich. A nemôžu si ich potom ani vážiť. Také, aké skutočne sú. Môžu byť hrdí na ich výsledky, ale pochvala ešte neznamená úctu. Len keď ich vnímajú ako rovnocenné bytosti, sa deti naučia vážiť si samé seba. A tým aj svojich rodičov. Keď sa naučia prirodzenému, a nie vynútenému, rešpektu doma, nebudú s ním mať problém ani v škole vo vzťahu k učiteľom či k ostatným žiakom. K tomu je potrebné naozaj len jediné: svojim deťom venovať čas.
Niektorí rodičia to robia, iní nie. Sú aj takí, čo si výchovu dieťaťa zamieňajú za kupovanie si ich oddanosti novými hračkami. Kupujú si tým aj voľnú chvíľu pre seba, keďže takéto deti nedokážu byť dlho samé, nudia sa a vyžadujú neustálu pozornosť. Len aby sa im konečne niekto venoval. Ďalší majú svoje deti neustále pod dohľadom, držia ich v umelých bezpečných bublinách, ďaleko od reálneho sveta, len aby im ten zlý svet neublížil. Strach o dieťa je prirodzený. Ale ak sa zabraňuje dieťaťu kontakt s realitou, pri dospievaní príde náhle vytriezvenie, ktoré sa nie vždy môže rodičom páčiť. Dieťa si vyberie z reálneho sveta to, čo bude chcieť. A rodičia už na to nebudú mať žiadny dosah. Už premrhali čas na vysvetľovanie, čo je správne a čo nie. Už dieťa neuchránia. Lebo už chce žiť po svojom.
Dnešné deti sú iné, ako sme boli my. Sebavedomé, odvážne, zvedavé, živé, až neprispôsobivé. Rúcajú zaužívané tradície, lebo túžia po zmene. Podvedome cítia, že nechcú žiť tak, ako žijeme my. Preto ani nemôžu byť vychovávané tak, ako sme boli vychovávaní my. Napriek tomu, že sú iné, že sú od nás vyspelejšie, môžeme a musíme im byť učiteľmi. Aspoň do chvíle, kým nebudú natoľko samostatné, že si svoj život budú skladať už len podľa svojich predstáv.
Pri výchove im nestačí len niečo zakázať. To, ako dôvod, prečo to nemajú robiť, u nich neobstojí. Musíme im vysvetľovať. Trpezlivo. Nepodriadia sa len preto, lebo si to tak želáme my. Potrebujú vedieť prečo. Ak ich nebudeme učiť, čo je v živote dôležité, stratia sa v zmätku vlastných pocitov. Budú chcieť zažiť všetko nové, lebo na rozdiel od nás, im nechýba odvaha. Nebudú si však vedieť vybrať. Správne vybrať. Oni sa nebudú prispôsobovať spoločnosti. Spoločnosť si budú prispôsobovať a tým meniť na svoj obraz. Preto je veľmi potrebné, aby sme ich učili myslieť a konať srdcom. Aby vedeli nielen to, čo v živote chcú, ale že to môžu aj získať. Majú na to všetko potrebné. Energiu, odvahu, podporu, aj lásku.
Ak ale výchovu nezvládneme my, rodičia, ako to môžeme žiadať od učiteľov? Mnoho učiteľov sa ale na to podujme. Tí praví učitelia, ktorí vedia, že neexistuje zlé dieťa. Len zlý prístup k nemu. Preto napriek nedostatočnému ohodnoteniu neprestávajú učiť. Lebo svoju prácu milujú. Kto z vás ešte môže povedať, že svoju prácu miluje? A k tomu majú zodpovednosť, ktorú niektorí rodičia sami odmietajú prebrať. Za deti, ktoré sú im zverené. Rodičia a tým spoločnosť to berú ako samozrejmosť. Škola má deti učiť, vychovávať, motivovať, zabávať, starať sa o ich bezpečnosť, vedomosti, aj morálku.
Ak sme s jej úsilím spokojní, nevidíme v tom žiadny problém. Ale čo ak sa na škole stane nejaký úraz? Samozrejme musí v prvom rade konať škola. A škola musí niesť za to aj zodpovednosť. Ale len do tej miery, do akej to mohla reálne ovplyvniť. Pár dní dozadu bola reportáž o tom, ako bol za úraz chlapca na telocviku braný na zodpovednosť telocvikár. V poriadku. Ale ak to dieťa robilo presne to, čo mnoho iných detí pred ním, aj po ňom, nič iné od neho učiteľ nechcel, prečo by mal byť ešte aj potrestaný rodičmi? Veď sám sa musí cítiť vinným dosť. Stalo sa to na jeho hodine. Nemožno celú vinu prisudzovať jemu. Prečo sa neberie na zodpovednosť zriaďovateľ školy? Veď ten, podobne ako firma, musí zabezpečiť vyhovujúce materiálne a technické vybavenie, všetky bezpečnostné opatrenia, aby sa zamedzilo úrazom. Vrátane tých na telocviku.
Ja sama som matka. A samozrejme by som veľmi trpela, ak by si moje dieťa ublížilo. Bude však moja bolesť menšia, keď budem vidieť trpieť aj iného človeka? Ak mu budem pripisovať všetku vinu za úraz svojho dieťaťa, tak áno, ale spravodlivé to rozhodne nie je. Potrestaný je tak či tak, lebo sa cíti byť zodpovedný. Ale takto je ešte aj spoločensky potupený.
Učitelia sú tiež ľudia, robia chyby, na ktoré majú právo a za ktoré nesú aj primeranú zodpovednosť. Tak ako my všetci. Niektorí sú lepší pedagógovia, niektorí slabší. V niečom sú si však rovní - majú rovnako slabú pozíciu. Lebo keď zlyhá systém, vždy sa musí niekto obetovať. A vždy je to pešiak. Učiteľ.
Nie je zriedkavosťou, že je učiteľ odsúdený za niečo ešte skôr, než môže vysvetliť svoje konanie. Ak je prednejšia popularita primátora, alebo ak spoločnosť potrebuje nájsť vinníka za zlyhanie výchovy, bezpečnosti, máme tu učiteľa. Dokedy sa učitelia nechajú takto vydierať? Dovtedy, pokým nepocítia sami k sebe patričnú úctu. Nikto im ju nedá, pokým ju nenájdu sami v sebe. A nezačnú o svojich požiadavkách hovoriť nielen nahlas, ale aj sebavedomo. Lebo dovtedy budú vnímaní ako tí, čo síce nie sú ohodnotení, ale keď im to nevadí, tak ich len poľutujme. Ľútosť ale ešte nikdy nikomu nepomohla. Ak si nevybojujú sami pre seba lepšie podmienky, nikto to za nich neurobí. Je to len a len na nich. A hlavne musia vydržať. Lebo ak nebude dobre im, pocítia to hlavne naše deti. Všetko so všetkým súvisí. A v školstve to platí zvlášť.
