Keď cestujem ráno do práce, mesto je presiaknuté emóciami, spájanými skôr s materiálnymi hodnotami. Z jednej strany cítiť nenásytný dych tých, čo majú veľa a chcú ešte viac. Z druhej strany cítiť sklamanie, opovrhnutie, či nedôveru tých, čo nemajú veľa a potrebovali by viac. Alebo apatiu tých, čo sú odkázaní na pomoc. A často cítiť aj závisť, ktorá môže vyústiť do túžby aspoň niečo vlastniť. Mať niečo, čo by pomohlo dodať človeku vážnosť. Nevadí, že za svoju prácu nie som dostatočne ohodnotená, stačí keď robím pre veľkú firmu. Nevadí, že žijem v malom prenajatom byte niekde na periférii mesta, stačí, že mám lepšie auto. Čo zostane človeku, ak mu zoberú jeho majetok? Alebo túžbu ho vlastniť?
Človek sa identifikuje väčšinou cez to, čo má a chce mať, či cez komunitu, kam patrí alebo patriť chce. Ale tak zriedka cez to, čím je. Stotožňujeme sa so svojim autom, domom, prácou, postavením, či mocou, miestom, kam patríme, spoločnosťou, do ktorej chodíme. Ale čo ak by sme sa raz ráno zobudili a okrem seba samého by sme nemali nič? Aj vtedy by sme sa vnímali ako niečo cenné? Mal by náš holý život význam? Dokázali by sme začať úplne od nuly? Verili by sme vo svoje schopnosti, že dokážeme začať nový život? Napriek strachu by sme túžili za seba bojovať, aby sme v sebe našli pokoj, prázdnotu zaplnili šťastím a apatiu premenili na radosť? Lebo by sme dôverovali tomu, čo v nás je? A cez dôveru v seba verili aj tým ostatným?
O pár mesiacov sa stanem po prvýkrát mamou. Dočítala som sa, že pre toto obdobie je charakteristická citlivosť. Je to pravda, veď tak veľa sa toho v tele ženy deje. Nie sú to len hormóny, je to prerod celej bytosti. Je to spôsob ako opäť nájsť samú seba. Cez rozhovory s bábätkom, ktorého pohyby sú dôkazom toho, že som živá bytosť. Cítiaca. Milujúca. Šťastná. Radosť mi ale občas prekazia obavy. Nebojím sa, že sa niečo bábätku alebo mne stane. Bude tak, ako má byť. A ja viem, že mi bolo súdené byť matkou. Bojím sa ale sveta, do ktorého privediem svoje dieťa. Okrem ekonomických a politických neistôt (a možno práve kvôli nim) je svet plný agresivity, bezohľadnosti, ktoré často krát aj ja sama vpíjam do seba ako špongia a aj keď na ne neodpovedám rovnakou formou, zasiahnu ma. Je ťažké veriť, že sa to zmení. Že sa zmenia ľudia.
Vždy som bývala veľký rojko. Verila som v dobro. V lásku. V to, že sa všetko na dobré obráti. V to všetko verím stále. A ešte intenzívnejšie. Len mám pocit, že nás stále nie je dosť. Alebo nás nie je počuť. A prehlušia nás tí, čo potrebujú krik na to, aby nepočuli mučiacu prázdnotu vo svojom vnútri.
Aj ja som bola dlhší čas ticho. Potlačila som svoj svet, lebo som sa chcela zmieriť s okolitým reálnym svetom. Ťažké. Ak chce človek zostať úprimný k sebe, aj k svojmu okoliu. Dozrel ale čas. Blog je výborným miestom nájsť ľudí podobného zmýšľania. Verím v energie. A slová sú ich tlmočníkom. Tak len dúfam, že sa nás tu podobne naladených stretáva viac.
Lebo čo ak...
