Hriechy sú nadčasové. Navzájom sa prelínajú, dopĺňajú, ale to neznamená, že jeden hriech automaticky nasleduje ďalší. Je to vždy individuálne. Predstavujú celistvý obraz o našom konaní, ktorého podstatou je absencia lásky. Najprv prestaneme milovať a rešpektovať seba, potom svojich najbližších, spoločnosť, svet. Všetko vždy vychádza od nás samých. Akí sme my, taký je svet. Funguje ako obrovské zrkadlo, v ktorom sa odrážajú všetky naše myšlienky, pocity, presvedčenia a činy.
Nepáčia sa mi obrazy, ktoré okolo seba vnímam, ale je zbytočné ich hodnotiť. Chcela by som, aby sa svet zmenil. Všetci sme ale slobodné bytosti. A rovnocenné. Sami si určujeme, čo je pre nás najlepšie. A podľa toho aj konáme. Toto právo nám nikto nemôže vziať. Lebo slobodný výber je pravou podstatou našej existencie.
Akých "hriechov" sa teda môžeme vo svojom konaní dopustiť? Sú to:
pýcha
lakomstvo
závisť
hnev
smilstvo
nestriedmosť
lenivosť
Niektoré sú aktuálne viac, iné menej. Vyjadrím sa ku každému z nich. Zaujal ma hlavne posledný siedmy hriech - lenivosť (aj keď podľa mňa je výstižnejší pojem nečinnosť). Je rovnocenný s ostatnými hriechmi a predsa akoby bol nad nimi všetkými. Završuje a dotvára úplný obraz. Poďme ale po poriadku.
Hriech prvý - pýcha
Ak si uvedomujeme svoju hodnotu ako originálnej mysliacej a cítiacej bytosti, netrpíme pýchou. Vymedzujeme sa voči ostatným ľuďom, každému však ponechávame životný priestor, jeho dôstojnosť. Zdravé sebavedomie a egoizmus rešpektujúci ostatných nie sú prejavom pýchy. Tá prichádza s nedostatkom lásky. Keď nemilujeme samých seba, nemôžeme milovať ani ostatných. Neprijmeme lásku od nikoho, vrátane nás samých. Nechceme uveriť, že my sme svet a svet je nami. Sme jedno a to isté. Sme všetko vo všetkom, časťou nekonečných vibrácií energie, ktorá je počiatkom všetkého.
Všetci ľudia sme si rovní.
Niekedy je ťažké sa s tým zmieriť, a hlavne nesúdiť. Vo svete, ktorého sme súčasťou, žijú tiež pokrytci, zločinci, alibisti, zbabelci či emočne vyprahnuté bytosti.
Ľudia sa ale nedelia na dobrých a zlých. Ľudia jednoducho sú.
Čo nás rozdeľuje, je naša voľba, ako chceme žiť svoj život. Každý z nás si vyberá svoj život, je to vždy naše vlastné rozhodnutie. Nadradenosť tu nemá miesto. Ani vtedy, ak by si niekto vybral - podľa nás - to zlé.
Ak začneme hodnotiť človeka, ktorý podľa nás nežije správne, nebudeme o nič lepší ako on. Prepadneme pocitu, že my sme tými dokonalejšími. My sme tí, čo sa rozhodli správne. Vyžívame sa v porovnávaní, máme radi pocit, že v niečom máme na vrch, v niečom vynikáme. Ovládne nás pýcha.
Ani krása, múdrosť, majetok či postavenie nás neoprávňuje k tomu,
aby sme sa nadradzovali nad ostatných.
Ak sme vyrovnaní, uvedomujeme si svoju hodnotu, bez toho, že by sme ju museli navonok demonštrovať alebo sa s niekým porovnávať. Svojim tichým pokojom sa stávame takmer neviditeľnými. Preto sa zdá, že tých nevyrovnaných, tých, ktorí hlučne upozorňujú na seba a neberú pri tom na nikoho ohľad, je viac. Ale hlučnejší je len ich krik, ktorým sa snažia prehlušiť zožierajúcu prázdnotu vo svojom vnútri.
Ak nám na takomto človeku záleží, pokúšame sa mu pomôcť. Vieme, že jeho krik je len skrytým volaním o pomoc. Chceme mu ukázať, že existujú aj iné možnosti, ako prežiť svoj život lepšie, šťastnejšie. Bez toho, žeby sme sa stavali do role tých spravodlivých a múdrych. Ukázať mu môžeme len cestu, nech skúsi žiť inak. Ostatné je už na ňom. Nie vždy takúto pomoc prijme. Alebo ju nechce vo forme, v akej ju ponúkame. Potrebuje niekoho, kto by prevzal zodpovednosť za jeho život, jeho trápenie, nie aby musel on sám niečo pre zmenu urobiť. Za to ho netreba odsudzovať. Ani sa nad ním vyvyšovať. Len to rešpektovať. Časom príde na to sám. Alebo možno ani nie. Ale opäť, je to jeho život, jeho voľba.
Je zbytočné, aby sme strácali čas a energiu s človekom, čo o našu radu či pomoc nestojí. Lebo často namiesto pomoci od nás žiada ľútosť. Ak si jeho príbeh vezmeme k srdcu, akokoľvek môže byť smutný, bolestivý a spolusúcitíme s ním, lebo nás ľudsky zasiahne, nesmieme zabúdať na to, že je to stále jeho príbeh. Ak sa podvolíme ľútosti a namiesto povzbudenia či reálnej pomoci budeme človeku len bútľavou vŕbou, stávame sa, aj keď možno nevedomky, pomyselnou špongiou jeho utrpenia.
Svojimi myšlienkami si sami vytvárame svoj život.
Priťahujeme to, na čo myslíme. A mohlo by sa stať, že príbeh trpiaceho človeka sa stane nakoniec našim príbehom.
Akokoľvek je ťažké pozerať sa na nešťastného človeka, pomôžeme mu len vtedy, pokým nekapituloval. Pokým chce ísť ďalej, len už sám nemá silu zmeniť svoje rozpoloženie. Alebo len nevie ako. Taký človek je síce plný smútku, ale neutápa sa v zničujúcej sebaľútosti. Tá dokáže odobrať človeku aj tú poslednú silu. A naša pomoc by skončila vo vyschnutej studni jeho ubolenej duše. Neoberajme sa zbytočne o svoju energiu, ktorú by sme mohli využiť inak. Nemusíme sa obetovať. Nepomôcť neznamená ľahostajnosť. Ale reálne posúdenie svojich možností, ako aj schopnosti iných našu pomoc prijať.
Opakom pýchy je pokora. Ak ju považujeme za najvyššiu cnosť, túžime žiť podľa nej. No ak ju nevnímame ako svoje poslanie, no napriek tomu jej plne podriadime svoj život, nenaplní nás. Dokonca sa cítime vinní, ak sa od nás očakáva a my ju berieme ako záväzok voči spoločnosti, či rodine. A budeme sa trestať za to, že nám táto ušľachtilá voľba neprináša uspokojenie.
S pokorou prijímajme len osudy iných. Lebo to je ich výber.
Svoj osud máme vo svojich rukách.
Všetci máme právo na vlastné sny a ich naplnenie. Nikto za nás náš život neprežije. Ani my nemôžeme prežiť život za niekoho iného. Každý si vyberá svoj osud sám. Šťastného z nás neurobí nikto, len my sami. Preto sa nevzdávajme svojich snov. Lebo aj keby sme mali na ich pokorenie ten najušľachtilejší dôvod, nič to nemení na tom, že sa vedome vzdávame svojho práva na šťastný život. Len my sami. Tak sa skúsme rozhodovať srdcom. Ono vždy spozná, čo je pre nás to správne.
