Detské zmýšľanie sa môže stať nástrojom strachu napríklad vtedy, keď sa stane obhajobou nášho konania. Malá paralela: Dieťa túži po hračke. Keď ju získa, tak sa z nej stále teší, veď je to slušne a skromne vychované dieťa. Ale vie, že tá hračka je jeho, prestane naslúchať jej potrebám, veď musí vedieť, že ju má rado. A ak hračka začne dieťa kritizovať, oprávnene sa na ňu nahnevá. Veď toto si od nej naozaj nezaslúži. Čo necíti, že je stále jeho obľúbenou?
Poviete si: to je vlastné každému človeku. Neuvedomujeme si častokrát to, čo máme, až potom, keď to stratíme. Stratiť však nemusíme len nám veľmi blizku osobu. Ale aj samých seba. Ukryjeme svoj svet, svoje túžby do snov dieťaťa. To, po čom túžime ukryjeme v detskej fantázii, na miesto, kam nemá dosah žiadny dospelý. Častokrát ani my sami. Staviame pomyselné hranice medzi sebou a svojim svetom, medzi dušou a okolitým svetom. A tak sa môže stať, že si kvôli obavám z nesplniteľnosti vytvoríme „neprekonateľnú" prekážku medzi sebou a tým, po čom túžime.
Z čoho vlastne pramení strach? Človek hľadá spôsob, ako sa dobre ukryť, často napriek proklamovanej otvorenosti zahmlieva alibisticky podstatu svojho sveta aj pred tými najbližšími. Človek je krehký tvor, strach, že mu niekto ublíži, je v jeho konaní často prítomný. Vedome môže cítiť dôveru, spätnú väzbu, ale ani to neodvráti jeho obavy. Vedomé či podvedomé. Ak je jeho snaha ukryť svoj svet odhalená tými, čo ho milujú, cíti sa zahanbený. A akoby stratený. Žiadna milujúca bytosť po nás nechce, aby sme sa zbavili svojho sveta. Aby sme neprežívali svoje detské sny. Túži po tom, aby nám bola nablízku, keď budeme potrebovať silu, alebo povzbudenie nejaký sen naplniť. Namiesto toho ju často obviňujeme zo svojho vlastného strachu. Obavy nám bránia otvoriť svoje duše a srdcia a nechať milujúcu bytosť nerušene prechádzať ich komnatami. Každý človek by mal mať svoje tajomstvá. Ale nemal by za ne schovávať aj svoje city. A už vôbec nie svoje zlyhania. Lebo ak nám niekto chce pomôcť, ale my zo strachu z toho, žeby pri tom mohol odhaliť naše možné pochybenie, mu to nedovolíme, obráti sa to voči nám obom. Voči milujúcej bytosti, lebo nahliadla do nášho sveta, ale len akoby cez sklo, bez možnosti priamej interakcie. Čo ju môže od nás vzdialiť. A voči sebe samým, lebo obavy nám nastavili zrkadlo, že svet nie je dokonalý. Ani ten náš nie. A toto odhalenie býva často nemilým prekvapením. A sen tak nechávame nesplneným.
Duša si strach neuvedomuje vždy. Odhalí ho, keď zbúra svoj obranný múr a v čistote prirodzenosti spozná pravdu o strachu. So strachom netreba bojovať, ale ani sa mu vyhýbať. Svet sa riadi pravidlom harmónie. Všetkého vo všetkom. V každom pocite sa nachádza zárodok strachu. Tak ako aj v strachu zárodok jeho prekonania. Ak ho človek v sebe objaví, nemal by bezhlavo rozkývať svoje emočné kyvadlo, aby mu pomohlo sa prehupnúť cez obdobie pochybností. Hrozí, že ak tento proces umelo vyvolá, tak ho to prudko hodí späť. A strach ešte zmohutnie. Ani by tento stav nemal trpezlivo znášať ako mních. Strach je jedným z odrazov zrkadla našej duše. Kto má odvahu sa doň pozrieť, bez projekcií viny, obviňovania seba alebo ľudí, osudu, vesmíru, lásky, nevyhrá. Ale utíši v sebe kyvadlo. A nájde svoj stred. A to nie je málo. :-)
