Rozmýšľam, láska, prečo mlčíš... Prihováraš sa mi mojimi myšlienkami. Si mnou samou. V rozhovoroch si bola mostom medzi tým, čím som a tým, čím túžim byť, medzi realitou, ktorá nepustí a virtualitou vytvorenou snami a očakávaniami. Most spája. Ale môže byť aj skrytým symbolom vzdialenosti, ktorý naplnenie blízkosti limituje svojou dĺžkou. Pripomenulo mi to život Fridy a Diega. Paralelné svety, ktoré medzi sebou vytvorili pevné puto. Dôkaz vzájomného zblíženia. Ale najprv museli zbúrať mosty k sebe samým, aby im nebránili splynúť v jednu bytosť... Tak ťa v sebe cítim teraz aj ja. Ako svoj zbúraný most. Spojenie bez paralelnosti.
Hudba ma vracia do obdobia spred pár rokov. Bola som vtedy zamilovaná. Prvá láska. Bezpodmienečná. Pocit, že som našla svoj prístav, svoju spriaznenú dušu, bytosť, ktorá pre mňa schováva náhradné krídla, keby sa tie moje polámali. Láska pominula, prebolelo, ale túžba zostala. Človeka k ničomu nedonútime, aby niečo urobil, alebo aby niečo cítil. Ak to nie je jeho rozhodnutie, jeho pocit, príbeh, s ktorým sa stotožňuje a v ktorom chce hrať jednu z hlavných postáv. S láskou sa „one man show" skĺbiť nedá...
Napriek tomu nedovolím, aby som zabudla na tých, ktorí rozvibrovali moje vnútro. Nechcem zmyť spomienku na pestrofarebnosť, ktorá obohatila môj svet. Bola znamením, že zázraky sa na svete ešte dejú. Odpustila som im strach, v ktorom som spoznala svoj obraz. Ako mesiac, ktorému pravdu o túžbe splynúť s nocou, prezrádza hladina jazera... Všetko má svoj čas. Nežijeme v rozprávke. Ale môžeme v sebe prebudiť Alicu, putujúcu v ríši divov... A možno sa nám tak podarí splynúť so svojou paralelou...
