...
milujem chladné dni, keď všetko dozrieva do svojej skutočnej podoby. Dokonca aj dych, ktorý po sebe zanechá viditeľnú stopu. Chlad umlčí les, počuť už len šušťanie primrznutého snehu na lístí pod nohami.
Nahé stromy sa dotýkajú svojim pokojom neba. V tichu pozorujú príchod noci, ktorá mrazivým vetrom rozfúka ich sny. Obloha oťaží pod váhou nasýtených mrakov. Príroda túži po mohutnom náručí snehu, do ktorého môže vdýchnuť únavu uplynulého roka. Zmena sa neponáhľa. Počká, pokým sa celá príroda nedostane do túžobného bdenia.
Ako starkí, na sklonku svojho života, keď im úsmev vyčarí každý prežitý deň. Tichučko sa schúlim do jej stareckých rúk. Bude ma hladiť po chrbte, presne tak, ako to robievala v detstve moja prastarká. Hlavu som mala položenú v jej lone a rozprávala mi svoje vymyslené rozprávky. Čo na tom, že som všetkému nerozumela a gomba (hríby) som si poplietla s gombíkmi. Otvárala mi nádherný svet, kde aj gombíky v lese mali svoje miesto. A neopísateľné čaro.
...
milujem chladné dni, keď sa voda mení na ľadové kráľovstvo a do chladu uzamkne plynúci čas. Vo svojich hlbinách ukrýva miesto, kde spomienky na minulosť dozrievajú na svoj návrat.
o d l o ž í m t a m a j m o j e
...
na babie leto, keď som sedávala na brehu mŕtveho ramena Dunaja a pozorovala zblíženie leta s jeseňou. V ich odraze som videla svoje vlastné ja. V stromoch šušťali myšlienky neskrotného leta a padajúce listy sa stávali nemými poslami jesene. Ako starí milenci sa vrhali do náruče vody. Túžili splynúť s nekonečnosťou.
Obdivujem ich odvahu. Padnú zo stromu, nedržia sa ho, aj keď predstavujú pre nich istotu. Jednoducho spadnú. Nemyslia dopredu na to, kam. Sú tam, kde chcú byť.
Niekto by povedal, že ich čaká len smrť. Ale oni to môžu vidieť aj inak. Už nie sú listy na stromoch. Sú "len" listy. Cítia sa krásne a naplnené. Jednoduché vo svojej rozmanitosti, idúce svojou vlastnou cestou.
...
ukryjem tam spomienky aj na hmlisté popoludnia, keď ticho zahalilo prírodu do chladného okamihu. Les mlčal, stal sa útočiskom pre tajomstvá minulého leta.
To, čo dozrelo, sa ukázalo svetu. To, čo sa ešte len zrodilo, našlo útočisko v objatí trpezlivých stromov. Až príde ich čas, objavia svet a ten spozná ich. Sú ako kúsky puzzle, pomaly do seba zapadajú. Všetko má ale svoj čas, nedá sa to urýchliť. Inak mozaika stratí svoj význam.
Tej trpezlivosti sa učím aj ja. Netreba sedieť v kúte, ale ani sa bezmyšlienkovite vrhať do očakávaní nových a nových kúskov. Život nám dá to, čo chceme, čo sme si sami vybrali. Dobré aj zlé. Našim najväčším darom a zároveň aj bremenom je naša vlastná slobodná voľba. Závisí od nás, na čo tú slobodu použijeme. Ja som sa rozhodla pre šťastný život.
