Rozhodne to neodporúčam niekomu, kto neopáčil najskôr trochu civilizovanejšie krajiny. Ani mladomanželom ako svadobnú cestu. Asi by sa novomanželská idylka rozplynula už počas medových týždňov. Chaos. Do Kambodže nič nelieta, preto musíte ísť cez Bangkok. Boli sme vlastne radi, pretože sme videli i časť Thajska. Keď prekročíme hranicu pomerne veľmi civilizovaného Thajska (momentálne uzavretú), máme pocit, že o pár metrov ďalej sme v inom svete. A veruže sme. Už samotná colnica v nás evokuje pocit, že sme vstúpili na pôdu, kde platia iné pravidlá a kde čln zásadne nemá kormidlo. Všetko trvá strašne dlho, nevieme kto nám vzal pas, musíme zaplatiť kambožské vízum a nervózne pobehujeme, ale je to v pohode, pretože čoskoro zistíme, že to robia všetci európania a austrálčania a snažia sa takisto od nás získať nejaké chabé informácie. Všetci títo šialenci sa tam hrnú kvôli Angkor Vatu - jednom zo zázrakov sveta. Je v tieni tak asi 37 stupňov a všade je neuveriteľne veľa prachu. No čo iné sa dá očakávať od obdobia sucha, ktoré končí až začiatkom mája. Ak by ste si naivne mysleli, že uvidíte krásne štvorce ryžových polí v tomto ročnom období…zabudnite. V skutočnosti jediná farba než hnedo-pieskovo-zeleno-sivá sa nachádzala len v miestach umelého zavlažovania. Nastupujeme po nekonečných formalitách do neklimatizoaného mikrobusu, ktorý sa vydáva na svoju približne švorhodinovú 150 kilometrovú púť do Siem Reapu. Dobre vidíte ten časový údaj. Ideme totiž po poľnej hrboľatej ceste, asfaltky sa v tejto krajine vyskytujú len sporadicky. Cestou možeme sledovať zaujímavý vidiek, idylické chalúpky, vysmiate detské tváričky. Vidiek je taký (aspoň zdanlivo šťastný), mám pocit, že tým ľuďom ku šťastiu nič nechýba. Nie sú chudobní. Oni sú nemajetní. Chudobný je ten, čo chce byť bohatý a nie je. Nemajetnosť je dobrovoľný stav a názor na život. Oni ten náš blázninec z katalógov nepotrebujú a nechcú, vlastne o ňom ani netušia.Konečne Siem Reap. Tma ako v najčernejšej Afrike. Pouličné osvetlenie totiž funguje len v takzvanom centre mesta. Na periférii, kde sa nachádza náš takzvaný hotel elektrina nehrozí. Napriek tomu sa po krátkom vybalení a sprche vyberáme do "mesta", teda skôr sa tam plížime ako slepci, čakajúci, že sa nás niečo skočí z húštiny. Občas sa oproti vyrúti auto, motorka či bicykel. Prvý krát ľutujem, že nemám baterku. Keby som to tak bola bývala vedela…No ale na týchto cestách tých keby býva neúrekom. V Siem Reape - východiskovom bode k Angkoru už preniká snaha poskytnúť turistom istý stupeň luxusu na kambodžský spôsob. Ja si na ten luxus nepotrpím, západný svet áno. Náš hotel je fajn, rozhodne najlepší aký sme v Kambodži mali, po stenách behajú jašteričky. Sú zlaté a sympatické. Rozhodne sympatickejšie ako obrovské šváby v posteli v hlavnom meste. Predtým som v Bangkoku ochutnala vyprážaný hmyz…no lahôdka to rozhodne nie je. Ale priateľ kúpil asi 20 dekagramový hmyz-mix, tak som si dala. Tá pečená kobylka a pečené larvy chutili tak nijako (bolo to chrumkavé a mastné). Pri neskoršom pohľade na švábov sa čudujem svojej vtedajšej odvahe to ochutnať. Ale keď sa to nehýbe, je to vcelku v pohode. A to mám fóbiu z chrobákov. Sprievodca (večne meditujúci budha, ktorý si celý čas niečo ticho a nezrozumiteľne mrmlal popod nos, čo pre sprievodcu nebola práve najlepšia črta) nás odrovnal hláškou, že do Angkoru vyrážame o piatej ráno, aby sme sa vyhli obedným horúčavám. Ono sme sa im aj tak nevyhli, miesto toho sme takmer 3 hodiny čakali na západ slnka na malebnom kopci, ktoré napokon (potvora akási) zapadlo za nejaký mrakový opar. Verte, že keď sa to zopaduje 3 razy po sebe, už vás to parádne naštve. Hrialo ma vedomie, že som sa na ten strašný kopec vyviezla na slonovi za desať minúť. Fakticky som už nevládala. Avšak Angkor je skutočne oslnivý unikát. Z obdobia od 9. do 14. storočia sa na ploche 200 štvorcových kilometrov dodnes uchovalo 130 polozborených palácov a chrámov, ktoré predstavujú jeden z vrcholov svetového staviteľstva. Výstavba jedného chrámu trvala okolo 30 rokov, veľa stavieb bolo v priebehu vekov znova a znova prebudovávaných. Príbytky obyčajných ľudí, postavené z hliny, dreva a bambusu vzali časom za svoje. Kmérské umenie a architektúra boli vo svojich počiatkoch inšpirované Indiou. Vznikli originálne typické stavby, predovšetkým prasat - vežovitá svätyňa z tehiel a kameňa, postavená na dokonale geometrickom krížovom pôdoryse a zavŕšená strechou (prang) s komôrkovitou hornou štruktúrou. Bohatú výzdobu z pieskovca tvoria vysoké skulpturálne reliéfy a taktiež samostatné sochy, ďalej geometrické dekoratívne motívy a početné rímsy, často v niekoľkých radách. Monumentálne chrámové komplexy sú spojené bohato vyzdobenými galériami a koridormi. Umelé jazerá, symetricky rozmiestnené okolo posvätných stavieb, vytvárajú striedaním kľudu a pohybu významé efekty. Závisí to od indivuduálneho vnímania, ale na mňa najväčší dojem urobil Angkor Thom. Je to rozsiahly komplex chrámov s piatimi dominantnými vežami z 12-teho storočia. Celý komplex je zasvätený hinduistickým božstvám, tak ako aj buddhovi. Uprostred sa týči chrám-hora Bajon, predstavujúca mýtickú horu Méru, stred vesmíru. Obrovská stavba vybudovaná v troch úrovniach je zavŕšená vysokou vežou s 3 obrovskými kamennými tvárami, orientovanými do 4 svetových strán. 51 menších veží je vyzdobených 172 tvárami Budhu. O 200 metrov ďalej sa týči pyramída Baphuon, v ktorej je 4 metre vysoká socha Budhu. Královská rezidencia sa zrkadlí v dvoch jazerách, pokrytých lotosovými kvetmi. Jeden div prekonáva druhý, nádhera a vznešenosť vládnu v chrámoch zasvätených Višnovi a Šivovi rovnako ako Buddhovi a jeho žiakom. Angkor tu stojí pohrúžený do delíria zelene a džungle s mohutnými koreňmi gigantických zvláštnych stromov, lián, papradia, lišajníkov a machov, pokrývajúcich prastaré kamene. Svojím spôsobom je zasvätením do neskutočného metafyzického sveta.Máte pocit, že sa chcete aspoň na chvíľu odpútať od bežného sveta, ocitnúť sa mimo neho a jeho zákony, vyliezť čo najvyššie, byť sám, nasávať do seba tú atmosféru a počuť len vietor, vo dne je vidieť do diaľky a v noci ďaleko do oblohy nad hlavou. Je to miesto, kde čas prestáva existovať a uvedomujete si len priestor.Angkor si udržal svoju slávu a výsadné postavenie až do 15. storočia, keď západné provincie angkorskej ríše začalo ohrozovať Thajsko. Legendou spojenou s Angkorom je nepochybne francúzsky archeológ Henry Marchal. So svojou kambodžskou ženou prežil medzi múrmi Angkoru väčšinu života. Jeho reštaurátorská metóda známa ako anastylosis, pri ktorej sa pamiatky najprv zpevňujú injekciami cementu do základov a potom obnovujú prestavaním jedného bloku po druhom za použitia pôvodných kameňov, je dnes často používaná v Indii a Indonézii.V Angkore sme strávili 4 dni a zďaleka sme nevideli všetko. Večer sme sa vďaka strašných horúčavám a vlhkosti vracali zničení a strašne spotení. Žartovali sme na tému postupného rozkladu nášho šatstva v ruksakoch. Na raňajky sme sa museli uspokojit so suchými bagetami nie tak dobrými ako v Paríži (žeby pozostatok francúzskej nadvlády?), ktoré sme každé ráno cestou do Angkoru kupovali v Siem Reape. Pre miestnych bagetárov sme boli určite kšeft roka. K tomu bolo treba minimálne 3 litre vody denne. Zato obedy sme mali pravé kambožské - v jednej celkom príjemnej reštaurácii (bol tam chládok a my by sme najradšej obedovali napriek kráse Angkoru aj 3 hodiny). Avšak ihneď po usadení sa k stolom nás obkľúčil hlúčik miestnych detí, ktoré nám núkali ufúľané a uchytané pohľadnice a náramky až do zmorenia (egypskí ochodníci sú oproti nim diletanti). Aký to rozdiel medzi nimi a nepoškvrneným kambodžským vidiekom. Nakoniec vačšina z nás kapitulovala. Problém bol, že aj keď sme niečo kúpili, na druhý deň sme ich tam mali znova. A tak mám doma zbierku obrázkov, čo mi nakreslili, za čo som musela obetovať svoje fotky, čo mi zostali z víz a e-mailovú adresu. Úplne vážne tie decká mali svoje notesy, kde si lepili fotky turistov s menom, adresou a e-mailom (áno, ten sa veru v Kambodži rozhodne hodí…). Raz darmo, turisti do týchto končín priniesli závan inej civilizácie…len neviem, či to miestnym prospelo. Raz som im dala balíček cukríkov, čo bola vážna chyba, strhla sa vážna bitka na život a na smrť. Takže s cukríkmi opatrne. Ale brali sme to, tak ako to bolo, a bola to nakoniec sranda. Anglicky sa síce v Kambodži dohovoríte (aspoň v Angkore), ale rozhodne nepoužívajte nejaké zložité súvetia. Čím jednoduchšie, tým lepšie. Narozdiel od dospelých, tie deti, ktoré chodia do školy, hovoria výbornou angličtinou.Všetky kambožské deti sú veľmi pekné, majú prekrásne biele zuby a veľké oči. A dokonca aj ženy sú veľmi pekné…zatiaľ čo o mužoch sa to povedať nedá…aký je ten svet nespravodlivý…takže my baby sme si zase neprišli na svoje. V Kambodži vlastne neexistuje chudoba a bohatstvo, tak ako v mnohých krajinách tretieho sveta. Tam je len chudoba. Hotely, kasína, obchody sú len pre cudzincov…A za nimi je smetisko. Paradoxom je, že každá chatrč (čosi ako indický slum) má len to najzákladnejšie vybavenie, ale všade je televízor. Nakoľko aj elektrina je len pre cudzincov, doteraz mi nie je jasné, na aký pohon tie televízory bežia. Snáď nejaký generátor. No každopádne, takmer všade okrem vyvesených obrázkov vládnych predstaviteľov vidíte blikajúcu obrazovku. Jedlo nie je také dobré ako napr. v Thajsku, na môj vkus tak trochu bez chuti, ale všetko sa dá napraviť rôznymi pikantnými či sladko-kyslými omáčkami. Typické jedlo sa neobíde bez ryže či smažených rezancov rôznych hrúbok v spojení so sladkovodnými a morskými rybami, krevetami, krabmi, chobotnicami, ustricami. Jedlo nie je považované za úplné bez polievky. Väčšina jedál sa pripravuje v hlbokej panvici kuželovitého tvaru. Ak si hocikde na ulici kúpite napríklad naporcovaný ananás, je to skutočne ananás a nemáte pocit, že je nedozretý alebo prezretý ako ten z Tesca. Niektoré jedálne lístky sa už snažia tiež prispôsobiť západnému štýlu a ponúkajú množstvo pokusov o západnú kuchyňu. Väčšina turistov sa bojí kambodžskej kuchyne a hodujú si na svojich hranolkách a hamburgeroch a potom sa stažujú, že nie sú také, na aké sú zvyknutí doma. Pochopiteľne. Nechápem, prečo to robia. Kambožská kuchyňa nie je skvelá, ale je dobrá a rozhodne lepšia ako tieto umelé produkty. Ono tak či tak je tam nulová hygiena a je mi jasné, že mäso, ktoré jeme, je práve to mäso, ktoré sme videli na početných trhoviskách s hnilobným zápachom ležiace voľne pohodené na zemi v obrovských horúčavách a obalené muchami. To si treba skrátka odmyslieť, inak budete hladovať. Presun zo Siem Reapu do hlavného mesta Phon Penhu (doteraz to neviem vysloviť, môžem si dolámať jazyk) - dnes známom ako pahorok pani Penh bol pomerne dramatický. Ráno sme sa komplikovane naládovali do malého mikrobusu, ktorý nás mal odviesť k ústiu rieky, ktorá ústila do jazera atakďalej. Po ceste 2 mikrobusmi sa náš pokazil (v Kambodži sa totiž veľmi zriedkavo stane, že sa niečo nepokazí, to časom pochopíte) a tak sme sa ocitli na prašnej ceste asi tak 5 kilometrov od miesta, kde na nás čakali loďky, ktoré nás mali zaviesť ďalej k supermodernej veľkej lodi…hm…Čas beží a náš sprievodca meditujúci budha medituje. No rozhodne to nebol akčný typ. Napokon sme ho prinútili konať (vedomie, že ďalšia loď odchádza na druhý deň o siedmej ráno nás k tomu dostatočne popohnalo). Mňa osobne aj vedomie, že moja celá batožia bola v mikrobuse č. 2, ktorý bol už zrejme dávno v prístave. V hodine 5 minút pred siedmou (nie pred dvanástou, to by už bolo neskoro) sa dorútil náhradný mikrobus. Iskra nádeje. Hurá, kedže v Kambodži všetko mešká, meškali aj malé loďky a napokon aj veľká loď, ktorá čakala na malé loďky. Do tých malých lodiek sme naskákali veľmi zábavným spôsobom, najmä pri tažších váhach som sa už videla vo vode, ale nakoniec sme to zvládli. Cesta je príjemná, rybárske loďky a chatky na brehoch, foťáky cvakajú. Keď sme sa konečne usadili vo veľkej lodi v nejakom zatuchnutom podbalubí, asi hodinu sa nič nedialo. Potom nám oznámili: vstyk a presun do inej lode. Ešteže mám nervy takmer zo železa. Skrátka loď konečne vyrazila ako raketa po Dunaji do Devína……a bolo to úžasné vyliezť na palubu a nechať si strapatiť vlasy. Už by to vyzeralo, že ozaj preháňam, keby som tvrdila, že asi po 2 hodinách sa loď pokazila, ale skutočne…skutočne…sa tak stalo. Ale veď oni ju zase opravili, už sme si zvykli. Žiadna situácia vo vesmíre nie je ani dobrá ani zlá. Proste je taká, aká je. Musím skonštatovať, že Phnom Penh je určite najškaredšie hlavné mesto na svete, aké som doteraz videla. Špina, bieda, dopravný chaos, hluk, zápach…Skrátka nič pekné tam nenájdete. Náš hotel sa podobá internátu 5. kategórie s posteľou, do ktorej sa mi príliš nechce ľahnúť, pretože sa ráno zrejme zobudím zablšená (ale čo iné mi zostáva). Na posteľou je čosi ako 10 rokov nepraná moskytiéra, ktorú som nemala chuť použiť. A to znova pripomínam moju fóbiu z hmyzu. Pomerne znechutení sme si ľahli spať. Lenže vedome si priať zaspať znamená istú nespavosť. K tomu si pridajte nedýchateľný vzduch, telo doštípané od všetkého možného hmyzu (tá moskytiéra by sa predsa len hodila) a hluk z ulice. Takže takmer prebdená noc, a to napriek dramatickej ceste loďou. Kráľovský palác v hlavnom meste je len slabým odvarom bangkokského kráľovskeho paláca, návšteva verejného domu s možnosťou pozrieť si domáce prostitútky a tváriť sa, že vám nevadí, že vám chcú zviesť Vášho muža tiež nebolo zrovna to, po čom som túžila. Ale predsa sa čosi našlo…tanečná škola. Zmes ladnosti, estetiky a pôvabu kambožských sirôt, ktoré mali to šťastie, že si ich škola zobrala pod patronát. Predstavenie je neuveriteľne pôsobivé, ich detské telíčka sú ohybné ako prútik a práca rúk znázorňujúca rôzne príbehy, ktorým sme pochopiteľne nerozumeli, je úžasná. Nešetrili sme dolármi. Úplne inou kapitolou je múzeum genocídy Tuol Sleng neďaleko hlavného mesta. Vidím strašné fotografie a mučiace nástroje, nemôžem od nich odtrhnúť zrak a rozcítim sa až k slzám. Kto bol ten muž, ktorý stál v čele Červených Kmérov? Aké boli jeho ideje a pohnútky rozpútať v Kambodži veľký sociálny experiment? O Pol Potovi vieme toho pomerne málo. Obklopuje ho hustá sieť sieť legiend. Posledné 2 desiatky rokov žil de facto v ilegalite, verejne nevystupoval, neposkytoval interview, nenechával sa fotografovať. Nepustil k sebe žiadneho zahraničného novinára. Narodil sa v roku 1925 a bol vychovávaný v budhistickom kláštore. Počas 2. svetovej vojny sa stal členom protifrancúzskeho odboja v Indočíne a neskôr i členom Komunistickej strany Indočíny. V roku 1949 získal štipendium na štúdium v Parízi a vstupuje do komunistickej strany Francúzska. So svojim radikálnymi názormi tam však dlho nevydržal. Jeho hviezda stúpa v 60-tych rokoch, keď sa k nemu pridávajú početní študenti. Paradoxom je, že zlivdikoval celú kambožskú inteligenciu a mestský život. Približne milión mŕvych z 8 miliónov obyvateľov. Nekompromisne likvidival svojich oponentov i vo vlastných radách a starostlivo budoval svoj kult osobnosti. Kto sa nepodriadil - zomrel. Napriek svojmu európskemu ľavicovému náteru bol silným nacionalistom. Jeho myšlienky, názory, ideály boli vždy predovšetkým kmérské. Ľudia, ktorí počuli Pol Pota rečniť, o ňom tvrdia, že bol vynikajúcim rečníkom, ktorý svojimi plamennými vystúpeniami, presýtenými výrokmi o revolúcii a vlastenectve, dokázal priviesť poslucháčov do extázy. No extáza-neextáza, myslím si o tom svoje. Tie desivé obrazy nemôžu nechať ľahostaným snáď ani najväčšieho tvrďasa. Predstavujem si, či je možné, že sa to vôbec ohohralo a začnem sa zaoberať ťažkými myšlienkami a úvahami.Väzni boli väznení v malých samostatných či masových celách, pripútaní reťazami celý deň k stene alebo k zemi. Výsluch sa konal 3 razy denne, najčastejším spôsobom mučenia bol elektrický prúd alebo bičovanie. Pred uväznením boli všetci väzni odfotografovaní a boli zaznamenané ich podrobné biografie. Spomedzi väzňov vybrali niekoľko ešte formovateľných 10-15 ročných detí, ktoré boli cvičené ako väzeňské hliadky. Tento výcvik úplne rozvrátil ich osobnosť a za krátky čas sa stali výnimočne krutými voči ostatným väzneným, i k vlastným rodičom.Keď vidíte to množstvo hladujúcich a mrzákov (Kamboža je krajina s najväščím pôctom nášlapných mín na svete), dali by ste každému aspoň cent, ale to sa nedá. Pretože sú ich tisícky. Pomôž deviatim žobrákom a stane sa z teba desiaty - ako možno pomôcť tisíckam? Ono to nie je na nás, aby sme to vyriešili. Je veľmi málo rodín, z ktorých ostali nažive všetci členovia. Ako to už býva, iróniou je, že Pol Potovi prívrženci neboli väčšinou nijako stíhaní ani potrestaní. Kamboža je jeden z najchudobnejších štátov Ázie, ktorý sužovali po celé štvrťstoročie občianska vojna i vojnové zásahy zo zahraničia a takisto v súčasnosti je jej budúcnosť nejasná. V Phnom Penhe sa strieľa na ulici ešte aj teraz. No mali sme šťastie. Po uliciach sa potuluje neuveriteľné množstvo túlavých psov. Tažko porovnať s našimi domácimi maznáčikmi. Avšak kambodžania sa k nim však správajú pekne, kedže v krajine silne prevláda budhizmus, ktorého základom je viera v prevteľovanie - reinkarnácia, môže to byť niekoho predsa predok či známy.Ale takto to je veľmi zjednodušené.Na ceste z Phnom Penhu sme jedného psa zrazili. Šofér ho totiž svojim ustavičným vytrubovaným na oproti idúce autá a motorky (kambožský systém) tak vystresoval, že sa nevedel rozhodnúť, na ktorú stranu cesty má ujsť. Takýto šoféri našťastie neboli všetci, avšak tento ma privádzal tým vytrubovaním do zúrivosti. Čosi podobné, ako keď bratislavský vodič električky nervózne a dlho vyzváňa na každej zástavke. Ale toto bolo tak na 6 hodín. Autobus nás priváža k blízkosti thajskej hranice. Náš český sprievodca si len smutne povzdychol "znova tí hajzlové s loďkama", a o chvíľu sme pochopili. Ešte predtým ako sme do lodiek dezorganizovane naskákali asi z 1.5 metrovej výšky mi zveril starostlivosť o jeho ruksak. Loďky nás mali zaviezť k colnici, avšak i v Kambodži funguje čosi ako taxikárska mafia. Zaviezli nás úplne účelovo tak 10 kilometrov od colnice, kde na svoju korisť už čakala miestna taxislužba. Najprv sa bleskovo vrhli na našu batožinu, ktorú ani neviem ako som zrazu zbadala na jednej motorke. Samozrejme, že to bolo z ich strany veľmi dobre zorganizované - loďkári nás schválne zaviezli na iné miesto, z ktorého sme sa nemali šancu dostať, aby dali zarobiť kamarátom taxikárom. Tvrdo som išla po svojom ruksaku, skúšala som to najprv priateľsky, že naozaj nemám záujem o odvoz, neskôr som vychrlila všetky šťavnaté anglické nadávky, ktoré ma v tej chvíli napadli (a napadlo ma ich dosť). Ten taxikár nemal vôbec vľúdny pohľad a bolo mi jasné, že stačí sľapnúť na pedál a je s mojim ruksakom v nedohľadne. Ani neviem ako, zrejme som už bola výnimočne dosť agresívna (fakticky ma štval) som mu ten ruksak nakoniec vyrvala. Našťasie konečne dorazila aj loďka so sprievodcom, ktorý odohnal vštkých ostatných taxikárov a vybral asi 4 staré žiguláky. Ostatní prskajúc odišli, ale ešte dlho sa nevzdávali presviedčaním. Mafia existuje ešte aj na colnici. Hranica s Thajskom sa zatvára o piatej popoludní, bolo asi o hodinu menej a kambožskí colníci úmyselne zdržovali celý vybavavací proces, len aby sme museli prespať v hraničnom hotely na ich území, čo ma vôbec nelákalo. Potom to zvalia na thajčanov a povedia, že to oni vás už nechcú pustiť do krajiny. Majú to fakt premyslené. Nejako sa nám to podarilo (stáva sa to vraj zriedkavo) a to bol môj posledný kontakt s Kambodžou.Nemyslím, že sa tam vrátim, pretože nikdy nechodím 2 razy na to isté miesto, avšak som rada, že som tam bola, že som sa o tejto krajine veľa dozvedela, že môžem o tom porozprávať, a že to rozprávanie sa neobmedzí len na konštatovanie, že pláž bola pekná a fajn sme si zaplávali a opálili sa. Je dosť ťažké nájsť parťáka na takého cesty, avšak dúfam, že snáď tu a tam nájdem niekoho, kto sa na takú cestu so mnou vyberie.
Postoj, cudzinec...
Keď sa Vás niekto opýta, kam idete tento rok na dovolenku, väčšinou očakáva odpoveď, že do Chorvátska lebo na Mallorku. Pokiaľ vyslovíte meno nejakého exotického ostrova, uznanlivo pritakáva a závidí. Pokiaľ mu poviete, že idete do Kambodže zapochybuje o vašom duševnom zdraví, krúti hlavou a rozhodne nezávidí. Ani za nič by tam totiž nešiel. Avšak pre cestovateľov-dobrodruhov je to vcelku bežná záležitosť. Nás dobrodruhov nebaví nečinne vylihovať na pláži akokoľvek bielej, s vodou akokoľvek priezračnou a fantastickými palmami. Vlastne nás to baví, ale len tak na pol dňa. Potom nás už tá idyla omrzí, i keď vieme, že je fantastická, ale máme pocit, že musíme vstať a íst ďalej, vidieť, počuť, cítiť, vnímať…Každá cesta vás zmení, nič a nikto nezostáva bez premeny. A tak, keď sa vrátite zostanú spomienky a večer plný zádumčivosti, akú cítite nad tým, že všetko pominie.