Ako čas plynie, je totiž stále ťažšie niečo meniť. Rokmi sa mení sa aj pohľad na život a svet okolo seba, človek sa dosť často stáva cynický, ironický, nič ho už tak nevzrušuje ako predtým. Je nesmierne ťažké hľadať si stále nové ciele, aby nás život bavil, pálil, vzrušoval, ťažšie je sa pre niečo nadchnúť, chýba totiž to prvotné, nepoškvrnené vnímanie sveta.....Veď prečo sú aj prvé lásky najkrajšie? Pretože sa ešte nedotknuté srdce v nemom úžase nad novým, neznámym citom zastavuje takpovediac na každom kroku, aby vychutnalo očarenie, ktoré prežíva.Veľa vecí som skrátka urobila nesprávne, veľa veci som prepásla či neskúsila. Veľa vecí už neskúsim, neuvidím, nebudem mať. Z nedostatku príležitostí, výbavy, inklinácie, talentu či niečoho iného. Zvolila som si v niektorých veciach pohodlnosť. Bolo by niekedy fajn mäť opäť osemnásť a vedieť, čo chcem, ako sa správne rozhodnúť, čo urobiť, čomu sa venovať. Respektíve minimálne vedieť, čo nechcem, či nebolo chybou, že som neskúsila žiť viac naplno. Zapáliť sa pre niečo a horieť pre to. Nemať pocit nesplnených a premrhaných snov. Stále som si vravela, však času dosť....Teraz sa obzerám a zisťujem, že ten čas už akosi prirýchlo uplynul a nevráti sa.....Ak sa mi dnešný deň zdá biedny, asi netreba obviňovať ten "deň", ale radšej seba za to, že som nie dosť silná, aby som so z neho vydolovala všetko jeho bohatstvo. Ktovie, či času niekto prikladá cenu, či si niekto dokáže vážiť každý obyčajný deň. Málokto si uvedomuje, že denne umiera. V tom sa mýlime, že vidíme smrť len pred sebou, veľká jej časť je už totiž za nami. Slovami spisovateľa Roberta Fulghuma: "Na reinkarnáciu vsádzam všetko. Vo svojom budúcom živote si budem schopný zapamätať nádhernú poéziu a dokážem ju precítene a kvalitne prednášať. Budem vedieť viazať všetky možné uzly a nikdy ich do budúcna nezabudnem. A až sa nabudúce objavím, budem mať mozog, ktorý dokáže plynule zvládnuť niekoľko cudzích jazykov, budem vedieť hrať na akordeón, stepovať, spievať veľmi hlbokým hlasom, predvádzať kúzla a triky a hrať na flautu tak nádherne, že všetci milenci, ktorí sa rozišli, sa zase dajú dokopy. A konečne si budem pamätať, čo pri pokri čo prebíja. Všimnite si, že vôbec nežiadam, aby som bol krásny, múdry či multimilionár. Také bremená by som neuniesol."Možno by som mala byť spokojná s tým, čo je a ako to je. Ja však ak vidím rímske fontány, už ma začína škrieť, že nevidím aj parížske. V podstate je možno všetko ako má byť. ALE....
O žití a nežití...
Nedávno som prechádzala okolo nášho paneláku a zachytila som koniec rozhovoru dvoch asi dvanásťročných chalanov:"…čo Ti šibe, život končí až v tridsiatke." Nuž hej, vravím si, pre nich som v 32 rokoch celkom oprávnene a pochopiteľne starena odsúdená na štrikovanie, varenie kapusty a húpanie sa v hojdacom kresle. Je zaujímavé ako postupom času flexibilne meníme pohľad na vek a na to, čo ešte stihneme a čo ešte môžeme. Keď som mala 16, na dovolenke sa mi podarilo votrieť do partie 21-22 ročných slečien. Na jednej strane mi to lichotilo, ufff, avšak ako som ich vtedy v kútiku svojej rozjasanej postpubertálnej duše ľutovala. Boli vtedy podľa mňa skrátka pre život už úplne nepoužiteľné. A tá hranica dvadsiatky sa mi vtedy zdala neskutočne ďaleko. Teraz sa nad tým len pousmejem a vravím si...výborne, ešte mám stále pred sebou pár rokov "relatívnej" mladosti.....
