Mala som byť pripravená o 1600, nič to, že sme vyrazili 1720. Hoci som nesedela za volantom, poctivo som odšoférovala celých 378 km. Vyťahané poťahy na zadnom sedadlom ostanú toho dôkazom. Hlavné ale je, že zväčšujúcou sa vzdialenosťou sa vzďaľovali aj všetky starosti a problémy obyčajného mestského človeka. Na parkovisko na Bielu vodu sme dorazili o 2245, prebaliť sa, prezliecť, krátka cigaretka, prípitok na šťastnú cestu a o 2315 sme zakývali Lienke (Mayove auto) a vyrazili na cestu. Čelovky zapnuté, dupot našich nôh nám dodával odvahu a veruže rezko sme v tej tme kráčali. Na chatu pri Zelenom plese sme dorazili presne o štvrť na dve. Chata bola pustá, len akési dve češky sedeli pri víne a hlasno sa bavili. Vytiahli sme plechovku piva, bratsky sa rozdelili, no a vedúci išiel skontrolovať našu rezervovanú izbu. Keď sa vracal krátkou chodbou, popod fúz si niečo mrmlal a zvláštne sa usmieval. Niekto nám tam chrápal. Nuž čo, dopili sme pivko, vzali z chodby paplóny a zložili sa na chodbe. Do paplóna som sa zakuklila ako motýľ pred pubertou a aj tak mi bola zima. Veľa sme toho nenaspali, ale čo ... aj to treba zažiť. Dolámaných nás ale vítalo krásne ráno.
.. Jastrabia veža ..
Zelené pleso ráno.... a to ticho...
Pokým sme raňajkovali, kochali sme sa výhľadmi v najkrajšej tatranskej doline. Posilnení sme sa prezliekli a išli si po prvý zaslúžený výstup. Našim cieľom bola Žeruchová veža. Vraj nič ťažké, len jedno miesto, také dva tri kroky. Tak presne na tom mieste sa mi stiahol žalúdok, ako keď ste čerstvo zamilovaní. Obrovský škriatok sa mi hral v bruchu, kým mne sa úplne zastavil mozog, len na mamu som myslela. Isto sa jej aj čkalo.
Na vrchole som však opäť bola vyškerená a všetko bolo ako má byť. A tí dolu boli takí malinkí, všetko bolo malinké, len my sme narástli.
Cestou dolu mi bolo veselo, večer na chate ešte veselšie. Degustácia vitamínov v liehu bola chvíľami dosť intenzívna, ale o to sa mi v noci lepšie spalo, vlastne mala som pocit, že som bola v bezvedomí, pretože keď som otvorila oči, cítila som sa akoby som ich len pred chvíľou zavrela. A to som naozaj neponocovala ;).
Ráno nás opäť privítalo krásne počasie, až gýčové.
A našim cieľom bol dnes Kozí štít. Vybrali sme si klasickú cestu, na začiatku trošku ťažšiu, ale po pár nadávkach a tichých mamičkovských modlitbách sme to zvládli a dosiahli vrchol. A tam som sa cítila šťastná a spokojná.
.. Zelené pleso z Kozieho štítu ..
Vedúci na vrchole Kozieho štítu...
Ja na vrchole Kozieho štítu... tá radosť...
Tam sme si pochutili na slaninke, vypili trochu čaju a pobrali sa dolu. Keď sme prišli na suť, vedúci zavelil, tak teraz si vyleziete Koziu kôpku. A tak som ťahala. Teda išla som prvá. Riťku mi stískalo, strachu bolo dostatok, ale nakoniec som to zvládla aj s posledným náročným krokom, ktorý končil na tráve. Len som sa na ňu vrhla.
Kritický moment, so stiahnutou riťkou a šup hop na trávu...
Pohľad, keď sme schádzali n achatu bol fascinujúci. Oblak sa tam len tak vznášal nad dolinou, kompaktný, biely, uberajúci sa smerom hore a potom zas dole, aby sa opäť rozplynul...
Oblak len tak z ničoho nič...
A teraz sa neviem zaradiť do toľkého množstva ľudí, toľkého hluku a povinností.
