Trasúc sa od zimy, ktorá mi liezla kdesi pod kožu, som v piatok stála na stanici a čakala na vlak. O päť hodín som vystúpila v Starom Smokovci. Ako facka mi pripadala tá teplotná zmena... dole zima a tu hore... akosi viac teplo ako by som chcela...
Po ceste som bola vyhladnutá, tak som navrhla, že by sme mohli ísť niečo zhltnúť, aspoň polievku... lenže o ôsmej večer sa v Starom Smokovci nenajete... tak nám aspoň v zatvárajúcej reštaurácii predali víno a išli sme do ubytovne. Zaspávalo sa mi cekom fajn, v žalúdku hrialo víno, v hlave hriala myšlienka na zajtrajší deň. Možno sa budem aj lyžovať... )))
V sobotu ráno ma zobudili o šiestej. V poslednom čase som mala obrovský problém ráno vstávať do práce... ale v sobotu som vyskočila ako srnka. Rýchlo hygiena, obliecť sa a vyraziť.
Takéto svitanie si na nás Tatry pripravili... Slniečko sa pomaly prebíjalo na oblohu.
O pár minút sa dráha slniečka presunula vyššie...
Dorazili sme na Štrbské pleso a odtiaľ po výdatných raňajkách sme išli na Interski. V sobotu to bolo jediný zasnežený svah na SLovensku, ktorý to myslel s otvorením sezóny vážne.
Na jednu stranu čistá obloha a krásne jemne zasnežené hory. Tu je na obrázku dvojvrchol Vysokej, Dračí hrebeň, Rumanov štít, Zlobivá,..
Na druhú strane, do doliny bol pohľad trochu iný. Celú časť pod Tatrami pokrývala hmla a pod ňou ľudia ani len netušili, ako je hore krásne
Hoci bolo niečo okolo 9°C, ľuďom nedalo a prišli vyskúšať umelý sneh. Ja som to tiež 3x vyskúšala.. ale stáť v tom rade... no nechcite zažiť. Myslím, že to bolo moje posledné vlekové lyžovanie túto sezónu. A tým nenarážam na snehové podmienky ;o)))))
Obďaleč si na zastavenej lanovke skúšali členovia horskej služby záchranu. Zaujímavá podívaná...
Na slniečku sa vyhrieval a trpezlivo čakal aj pes horskej služby. Nedalo mi, neodfotiť ho ...))
Keďže som z mesta ušla pred množstvom ľudí, tak som sa vybrala na výstup na Solisko. Snehu bolo málo, tam kde bol, hlavne na strane, kde cez deň nezasvieti slniečko, sa tvorila ľadová škrupina... ale dalo sa tadiaľ prejsť. Kdesi vyššie na esíčku som našla hranicu človeka a prírody. Sneh je prácou človeka... príroda ho ešte nechce..
Vyššie bola cesta rozmanitá, chviľu iba tráva, blatko, chvíľu sneh... ale všade bolo prítomné ticho a to bolo balzamom...
Sama som netušila aké mám dlhé nohy... tieto zimné tiene)))))))
V zime som ešte Mlynickú dolinu takúto "holú" nevidela... na konci sa vyníma Štrbský štít.
Na opačnej strasne som takto v zime prvýkrat identifikovala Štrbské pleso, pretože nebolo zasnežené a ani zamrznuté...
Pohľad do diaľky poza štrbské Pleso...
Keď som sa zastavila pri chate Solisko, pohľad sa mi zastavil na kopci, ktorému som ten naklonený vrchol chcela podržať... no veď aby nespadol..)))
Nepotreboval podržať... a patrí asi k najzasneženejším kopcom na okolí
Posledný pohľad na opačnú stranu doliny....
Klesajúce slnko mi zavelilo na odchod...
V nedeľu ráno to už ale všetko vyzeralo inak... a zasa mi bola zima.
Tento víkend bol niečím ako pravidelná dávka, liek, a asi aj vianočný darček...
Želám pekný predvianočný týždeň.
