V piatok večer mi prišla správa:"musis prist, mas moju dusu". A tak môj osud bol na sobotu spečatený. Zabudnutá duša od bicykla v mojom batohu rozhodla za mňa.
O minútu pol deviatej som v plnej zbroji čakala pred školou jedného 60+ kamaráta. Až z jeho úst, keď sme sa presúvali na Železnú studničku, som sa dozvedela, čo ma dnes čaká a pravdepodobne neminie.
Na železnej nás čakal druhý 60+ kamarát, snažil sa nás odfotiť ako prichádzame, ale namiesto spúšte stlačil tlačítko off. ;))))
naša trasa bola takáto: Železná studnička - Biely Kríž - Košarisko - Lozorno - Plavecký Štvrtok - Láb - popred Jakubov - Záhorská Ves - Vysoká pri Morave - Devínska Nová Ves - Devín - domov
Celkovo nám to celé aj s prestávkami trvalo cca 8 hodín. O celkovom prevýšení nemám ani potuchy, najvyšší bod sme dosiahli za Bielym krížom 518,7 m. Tachometer mi na bicykli ukázal 102,65 km. (ani som netušila, že inšpirovaná Dankou si to vyskúšam tak skoro aj ja)
Pocity z celodennej jazdy boli všelijaké, no napokon, keď si odmyslím bolesť na zadnej časti tela, to bolo úžasné a priznám aj únavné, v kuse som 10 hodín spala naposledy snáď ako bábätko. Skrátka to stálo zato.
A tu je zopár obrázkov: Na Bielom Kríži
Cestou z Plaveckého štvrtka
Cestou z Lábu smerom na Jakubov sme išli cez alej agátov. Na jar, keď agáty kvitnú to musí byť úžasné, určite sa na tú bielu nádheru prídem pozrieť.
Od Vysokej pri Morave sa začal veľmi pekný úsek, celou cestou som rozmýšľala, žeby nebolo od veci mať foťák, ktorý by cvakal na silnejšie žmurknutie. (totiž, moje časté zosadanie z bicykla, mojich kamarátov dosť znervózňovalo ;)))
Ale predsa, za kukuričnýcm poľom, kde v aute čakala skupinka "asi strážcov" nás čakal pohľad, ktorý ma v sedle jednoducho neudržal...
bicykel nechávam na mieste a prebehujem ako zmyslov zbavená cez násypy..
v blízkosti Moravy tiež zosadám, pohľad na rieku je tak upokojujúci, že nebyť tej štípajúcej hávedi, ostávam tam
Dnes ma bolí krk od toľkého obzerania sa..., ale tá naša krajina má vždy čo ponúknuť, stačí iba chodiť s očami dokorán
Hoci sa v tomto období akosi nemôžem dostať do vysokých hôr... nevadí, ako M.M. povedal, nie je dôležitá výška, ale cesta. Myslím, že to vystihlo podstatu nielen mojej sobotňajšej stovky. Ja len dodám, že ak ste na tej ceste so správnymi ľuďmi, je to ešte lepšie.
Tým správnym ľuďom ďakujem zato, že ma vzali so sebou, zato, že sa nehnali s vetrom o preteky a zato, že ma mali "na háku", keď som s vetrom bojovala o "hubu". ;)))
Tak docestovania priatelia ;)
