Vlak uháňal a skracoval vzdialenosť medzi mnou a našimi horami. Nedočkavo som zatvárala oči a tešila sa na piatkový deň.
Obloha bola ráno zatiahnutá, chvíľami sa mi slniečko ale predsa ukázalo a ja som napĺňala najmä dušu. Niesla som si lyže, na nich pásy a na nohách lyžiarky. Nenechala som sa dlho núkať a začali sme šľapať do Mlynickej doliny.
Šľapkali sme si hore po mäkkom snehu a ja som sa nevedela vynadívať. Pozerala som na všetky strany, tam bola spadnutá lavínka, tam sa krútila hmla a tam vzadu je zamrznutý vodopád Skok.
Hore na lyžiach a potom nejako dole)))
Vystúpili sme asi do polovice širokého žľabu, dali dolu pásy a hurá dolu. No hurá... ako sa to vezme, úsmev na perách som síce mala, ale tak neviem, či náhodou nebol iba primrznutý. Nejako som to napokon zvládla. Potom som si zariadila sobotňajší výlet a všetkých naokolo som presviedčala, že bude pekne.
A bolo.
V sobotu som vstala o pol šiestej a hoci kamarát meškal, už som zaspať nemohla. Konečne o pol deviatej sme začali šľapať smerom na Slavkovský štít. Kto tam bol v lete, vie, aký je tento kopec nekonečný...a teda, že bol naozaj. Ale počasie ako za odmenu...
Slniečko hrialo, cesta ubiehala, výhľady z hrebeňa boli neskutočné...
Zľava Prostredný hrot a napravo Lomnický štít
Pohľad do Veľkej studenej doliny potešil... napriek tomu, že vzadu sa už zberali obláčiky
Na druhej strane smerom dolu sa začali na oblohe vytvárať zvláštne veci, ale stále sme im nepripisovali žiadny výzam.
Pod chvíľou sme si oddýchli a vyhrievali sa aj naše lyže
Zrazu sa nad nami ozvali zvuky, taký tichý šuchot a keď som zbadala príčinu, myslím, že väčšie vyškerenie ste nevideli. (kvalita nie je, učím sa, ale musím ukázať))))
Tak títo dvaja "turisti" mi totálne pripadali ako my dvaja, skúsený trpezlivo čaká na menej skúseného, ale o to zvedavejšieho... jasné, že ja som ten zvedavejší))) Zdieľali sme obaja rovnaký osud, učili sme sa ako v tom chodiť.
Toto bol ten neskúsenejší, podľa všetkého kamzíčica čakala za rohom.
No a ešte jeden akoby kontrolný pohľad, či je všetko v poriadku
Napili sme sa čaju, pokochali okolím, ja som natlačila aj banán a očami som približovala náš cieľ, lenže kdeže ten bol... za koľkými stúpaniam...
Pokračovali sme v ceste, pod chvíľou zišli z hrebeňa, keď začalo fúkať, sadla hmla a keď sme sa opäť dostali na hrebeň... mierne povedané, bola som prekvapená. V priebehu pár minút to vyzeralo takto
Vietor ma šľahal do tváre, snehové vločky pichali, kapucňa mi trepotala ako vlajka vo vetre a určite umocňovala ten pocit z vetra... Ale zima mi nebola. Zjazd dole bol zo začiatku úžasný, v mäkkom snehu, ako v páperí, no keď sme sa dostali na tie vyfúkanejšie miesta, kde bola na povrchu taká škrupina... tak sa mi oteplilo...))) Možno bolo aj dobre, že som nevidela kam to ideme...
Ale napokon sme bezpečne dolyžovali na Hrebienok, kde mi strašne chutila kapustová polievka, pivo a smiala som sa aj na tom, keď mi tetuška na záchode podávala okrem papiera aj baterku, že tam nie je svetlo. Stáva sa))))
Strašne som chcela vydržať a vyfotiť ten zázrak na oblohe o pol noci. Lenže stačila som len na začiatok predstavenia.
potom mi už len klipli oči a ja som do rána spala ako zabitá. A ráno som mala pocit, že som sa asi ani nepohla, lebo ma všetko bolí...
Ale duševne som najedená dosýta. Bol to skvelý víkend, ďakujem!!!
