Líham si do postele, za oknom tmavé nebo posiate jemným zrnom hviezd. Neskutočné ticho prerušuje vietor, ktorý sa zamotáva do listov neďalekých stromov. O štvrtej otváram oko, okno a ucho. Vonku si trilkujú vtáci. Melódia, ktorá pohládza uši ma znova uspáva.... Slnko ma vyženie z postele, bosá behám po zarosenej tráve...
Na tráve raňajkujem, čaj mi chutí aj nesladený, teším sa na dnešný deň... Okolo mňa raňajkujú kozy
aj kravy
na opačnej strane sa pasú koníky
Putujúce slnko ma ťahá za sebou a my sa vydávame na cestu. Teplo zmierňuje tienistý les.
Nad lesom ďaleké hory v opare....
Na lúke posiatej kvetmi...,
ktoré rastú ponad všetky tie výšiny
No predsa sa zopár skál týčí k nebu...
a ukazujú nám správny smer...
Smer k Malému Rozsutcu (1343 m)
Aj na ňom sa to farebnie...
A takto sa nám javil v plnej kráse
Schádzame dolu Jánošíkovými dierami... v teple osviežujú zablúdené kvapky vodopádov...
Rebríky vzbudzujú rešpekt, čakanie na rad skúša ľudskú trpezlivosť. Niektorí hromžia, niektorí sa prizerajú, niektorí sa usmievajú... nuž, každý zvládame svoje pocity ináč.
Dolné diery sa mi páčia viac, "tiesňovejší" charakter dodávajú skaly blízko seba...
Lúky posiate kvetmi...
Našla som kúsok raja... )
