Nepál... krajina mnohých tvárí, krajina veľkých protikladov. Veľa povie, hoci nemá ústa, veľa naučí, hoci nemá vzdelanie, veľa ukáže, hoci nemá ruky...
Nepál, ktorý ma pohltil niečím nedefinovateľným, čo sa vryje pod kožu, ak nie až do kosti. Krajina, ktorá sa rozlohou rovná trojnásobku rozlohy Slovenska. Na prahu Himalájí víta turistov Kathmandu, jeho hlavné mesto. Vzniklo dávno spojením menších miest v údolí rieky Baghmátí. Legenda hovorí, že údolie bolo pôvodne zaplavené vodou, kde sídlili všetky vodné božstvá. Osvietený nekonečným svetlom múdrosti Buddhu vytiahol svoj meč Bódhisattva a jednou ranou rozťal okolité horstvo. Voda odtiekla a vzniklo Kathmandu. Rieka Baghmátí dodnes tečie hlbokým kaňonom...
Mesto a jeho atmosféra ma zo začiatku šokovali. S otvorenými ústami, ktoré som si občas kryla rukou pred neskutočným smradom a hustým smogom som nechápavo pozerala na zaľudnené ulice, preplnené cesty, počúvala neustále trúbiace autá. Moje výbuchy smiechu sa niesli autom, v ktorom sme sa viezli, keď nás obiehali v šikovnom kľučkovaní iné autá, keď milimeter vedľa nás prešiel motorkár, keď sme obchádzali 4 kravy oddychujúce akurát v strede cesty. Nechápala som. Nešlo mi do hlavy, že vodiči si neťukajú na čelá, že si neukazujú prostredník na ruke, že na seba nepokrikujú vulgarizmy, že sa nejdú biť... A napriek tomu smradu a hustému smogu, som sa usmievala, srdce mi búchalo pravidelným pokojným rytmom a hlava sa čistila a čistila.
Za pozornosť stoja najmä elektrické rozvody ;) elektrikára by som tu robiť nechcela...
Ľudia boli v kľude, nemračili sa, skôr usmievali, hoci život práve ľahký nemajú. Myslím, že postupne sme to od nich nachytali a začali sa usmievať aj my.
Neriešili čas, neponáhľali sa, skrátka žili...
Zvedaví boli tiež...
A mali aj svoje tajomstvá...
Možno sme mali šťastie, možno si to len naivne myslím, ale mala som tam pocit bezpečia. Nebála som sa, že ma niekto ohrozí, že ma bude chcieť ovaliť niekde za rohom. Na trhoch sa akosi nepohybovali tie zaujímavé živly, čo na našich trhoviskách. A práve trhy plné všakovakého ovocia a zeleniny boli pastvou pre moje oči a balzamom pre dušu. Bola tam takáááááááto pohoda.
No neviem, ale myslím, že ten chlapček nebol predavač
Komuže by vadila spadnutá reťaz...
Hoci najmä pomaranče a mandarinky pôsobili ako nezrelé, chutili vynikajúco.
Ponuka zeleniny sa nedala tiež zahanbiť...
Po meste sme sa túlali často. Vídali sme žobrákov, mrzákov, chudobnejších, aj tých bohatších. No zdalo sa mi, že žijú akosi viac spolu, akosi sa viac vnímajú. A tolerancia?
Neriešia
Ži ako chceš
...
Žijú. So všetkým živým čo je okolo nich. Veria v reinkarnáciu, preto majú nezvyklú úctu ku všetkému živému. Túlajúce sa psy dostanú nažrať, povaľujúce sa kravy nikomu nezavadzajú, pobehujúce sliepky môžu ísť všade, poskakujúce opice sa predvádzajú.
Úprimný pohľad, alebo keď nič iné, aspoň list si žužlem :)
Sú takí čo pracujú, takí čo sa tak tvária. Ale všetci veria. Odovzdávajú obety svojim bohom, modlia sa. Vystúpia (vraj) 365 schodov ku chrámu v Swayambhunath-e.
Vraj 365 schodov vedie do opičieho chrámu Swayambhunath
Tu sa modlia
Prinášajú obete
Pri roztočených mlynčekoch ticho vyslovujú svoje modlitby.
A napokon všetci dobre vedia, kde skončia, teda lepšie povedané, kde skončí ich telo. Vo vodách rieky Baghmátí.
Rieka Baghmátí denne odnáša popol, poprípade zhorené torzá tiel.
Pre nás nepochopiteľné, pre nich úplne prirodzené.
Kobky v Pashupatinath-e, ktoré slúžili ako hospice pre dožívajúcich.
Práve v Pashupatinathe je možnosť a povedala by som aj stopercentná istota, že stretnete svätých mužov. Takých, čo majú žiť asketickým spôsobom života, z milodarov, majú sa modliť za dobro sveta a rozdávať ho. Majú žiť. Ale žijú z turizmu. Vedia, že sú atrakciou a dobre vedia, že z toho môžu celkom slušne žiť. Mňa jeden prenasledoval cez pol Pashupatinathu, lebo čo som ja vedela, že sa zato platí? :)
Sadhu - svätý muž. Tvár si potiera popolom, na znak úcty hinduistického boha Shivu.
Tento Sadhu vedel aj ako sa nastaviť, aby svetlo bolo také akurát.
Svätý muž, ale či svätý naozaj....
Pokiaľ stretnete svätého muža v uliciach Kathmandu, väčšinou je vyzbrojený kýblikom s kvetmi a vrecúškom plným farby. Ak sa naňho zvedavo zapozeráte, podíde bližšie, posype vám hlavu lupienkami oranžových kvetov a na čelo vám urobí farebnú bodku. No áno, vypýta si peniaze. Ale cítite sa zvláštne dôležito.
Neskutočné prírodné farbivá. Veľmi dlho som pri týchto farbách stála a nevedela sa tej farebnosti nasýtiť.
A takúto farebnosť cítim v duši doteraz. Pevne verím, že ostane v mojej mysli čo najdlhšie. Verím, že aj vám prestane svet pripadať šedivý.
Nabudúce: Himalájske hory
