Ešte sa ani nový rok nenarodil a už si začínam plniť svoje budúce predsavzatie. Už som sa nemohla dlhšie počúvať. Budiac sa noc čo noc s napoly natrávenou stravou v žalúdku, som to jedného rána nevydržala a poď ho do lesa vyfučať tie dobroty. Najprv som len s otvorenými ústami pozerala, že ako je tu pekne, dnes som so sebou ťahala aj foťák.
človek sa zobudí a s nosom opretým o priehľadné sklo skonštatuje, že ako je vonku pekne, škoda doma sedieť. nie všetko však vyzerá na prvý pohľad tak ako to je v skutočnosti.
takto sa mi ukázal nitriansky hrad v pozadí s kalváriou.
pozriem bližšie a fakt, hmla tu je, koťuha jedna.
teším sa, keď vychytím počasie, keď bude inverzia. to bude paráda.
obzerám sa, ani neviem, kam sa mám skôr pozrieť, je tu krásne, je tu ticho.
isto, že aj pod snehom to bude nádhera, no aj teraz, teraz to má svoju poéziu
strom fotogenikus. Zaľúbenie prebehlo rýchlo, bez varovania.
jemným mrazom obtiahnuté šípky. no a keď ich pokryje sneh...
Zákon rovnováhy. pekné a škaredé, dobré a zlé. A to v každom z nás.
nízke porasty bez listov a lístkov. Ale koľko odkazov v nich je.
O čosi vyššie sa držal sneh. Nie hlboký, zato studený a tvrdý. Moja zadná časť tela si ho ráčila vychutnať.
slnku sa darilo kresliť dlhé tiene holých stromov
tak, som zvedavá dokedy mi to vydrží. No mám čo doháňať.
a kto vie... možno nebyť tých dobrôt, nešla by som nikam.
Pekný deň majte, a choďte sa prejsť, je čerstvo, ale pekne.
