Boli časy, keď sme do Tatier chodili "povinne" každý mesiac. Nebolo šťastnejších ľudí na svete. Teraz som sa do Tatier dostala po pol roku a akoby sa nič nezmenilo. Nebolo šťastnejšieho človeka na svete.
Zhodou okolností sa práve konal 25. ročník Psotkovho memoriálu, ktorý vzhľadom na počasie a veľkú snehovú nádielku dostal trochu pozmenenú podobu. Napriek tomu tí, čo behali si zaslúžia obdiv. Raz to vyskúšam aj ja. Možno o rok.
V sobotu ráno som otvorila oči a dobré ráno mi povedalo slniečko. Vietor utíchol a kopy snehu vytvárali už takmer sviatočnú atmosféru.
úchvatný pohľad z Hrebienka
38 účastníkov Psotkovho memoriálu (budúci rok pôjdem aj ja :))
zasnežené stromy, tlačiaca sa hmla a modrá obloha. čo viac treba? už len teba.
krajina ako z rozprávky a že 17. október. Sila.
prešlapané chodníčky v 50 a viac cm snehu.
zasnežené drevené zábradlia, čistá romantika
vodopády, ešte nezamrznuté
studená voda si hľadala miesto medzi vysneženými miestami jej cesty
hmla padá na naše duše, alebo naopak
jarabina "šmrncnutá" mrazom a posypaná snehom. Len si zobnúť.
žeby vianočná ozdoba?
výseky pohľadov do doliny, miestami presvetlenej slnkom
zákutia Studeného potoka
cesta nikam, ale pekná
večer plný hudby, spevu, zážitkov a skvelých ľudí
Keby som mala tú moc, prenesiem do Tatier celý svoj svet. Položím ho tam aj so všetkými ľuďmi a budeme tam žiť šťastne až kým nepomrieme. Ako v rozprávke.
Ale vítam sa v realite. Vie byť aj tá ako z rozprávky.
Ďakujem, že som tam mohla byť.
