Dnes sa mi skrátka zdalo, že sa na uliciach ľudia akosi viac usmievajú. Vo vzduchu je jar, cítíť všade orgován, jazmín, počuť vtáčí štebot a to aj priamo v centre, zelená dodáva chuť ísť niekam, kde je jej ešte viac.
Práce na dnes stačilo, je piatok, utekáme teda do zelenej a kvetmi jemne obsypanej Botanickej záhrady. Normálne som nadobudla pocit, že tá príroda sa jednoducho chce fotiť. No a keď niekto niečo chce, treba sa pokúsiť mu to splniť :)))
Zelená farba fakt vyrážala dych.
V tráve sa snažil niečo vydolovať tento drozd čierny.
Pomaly sa dostaneme k jazierku, kde sa zrazu z kríkov vynoril a celkom smelo si vykročil odvážny káčer.
Chápem ho, je jar, chce nabaliť nejakú kačku... no nestačili sme sa čudovať, že káčer si na chvíľu odbehol a doviedol nám predstaviť aj svoju milú.
Vôbec netuším, čo za skrýše tam títo dvaja majú, ale očividne im spolu bolo dobre...))
Ale aby sa nepovedalo, tak zapózovala aj kačka, veď musela sa aj ona pred ním ukázať.
No a potom sme ich ešte odprevadili k vode a išli každý po svojom
Na neďalekej lúke sme našli more takýchto krásnych sedmokrások.
Obďaleč sa svojou sýtou žltou pýšili iné kvietky
Nedali sa zahanbiť ani biele kvietky
Vedľa bol krík, čo vyzerá ako určitý druh ruže a priam na mňa kričal: odfoť ma! )
Do nosa mi udierala pravidelne silná vôňa orgovánu. Bolo veterno, tak mi ju vietor privial len občas. Ale nakoniec som ich objavila, skrývali sa tam pri plote.
Och klasika, prvosienky...
Už z diaľky som tušila, že v tieni tamtých stromov sú tie, ktoré mám najradšej... áno, áno, nezábudky...
čo to tu je? Púpava. Ostrím, ostrím, čosi mi tam prekáža... á už ťa mám... ja viem, si malinký, chcel si sa ukázať.)))
Aby sme z minisveta prešli do maxisveta, poďme o kúsok ďalej...
Z toho celého sa mi tak povediac zakrútila hlava... nuž nečudo, všetko bolo naopak... príroda vás "donúti" urobiť hocičo...
Len aby sme nezabudli ešte na tých najmenších... radšej sa ich zbavme...
Ja len ešte pekný zvyšok dňa želám...))))
