Opäť (konečne) nastal ten čas, keď niekoľko večerov v mesiaci strávim v príjemnej spoločnosti plnej smiechu, i toho cez slzy, Niežeby som sa toho nevedela dočkať, veď leto bolo fajn, ale predsa, som rada.
Tieto čarovné večery trávim s ľuďmi, ktorých ktovieako nepoznám, no v dave by sa mi nestratili a pravdupovediac strach zo straty ilúzií mi akosi bráni ich spoznávať. V každom prípade ma dokážu na pár hodín premiestniť v čase, v priestore a najmä ma dokážu odpútať od myšlienok a dovolím si tvrdiť, aj od reality. Tak napríklad dnes večer ma dostal ich Generál. Opäť. Už po niekoľký raz sa im to podarilo a ja stále nechápem ako to robia. Veď sú to ľudia ako ja, ty, či on, ona.
Áno, hovorím o divadle, konkrétne o Radošinskom, samozrejme naivnom. Toto ma už úspešných 7 rokov dostáva do stavu, o ktorom sa ťažko hovorí a píše a ... no treba zažiť.
Dnes sa to stalo opäť. V priebehu niekoľkých hodín som navštívila Košariská, kde sa pije kopaničiarska, prišla som aj do Paríža, kde Eiffelovka v podaní Csongora Kassaia naozaj vyzerala ako živá. Okrem toho som v Paríži stretla sluhu Štefana (opäť Csongor), ktorému voda ubližuje a tie ponožky sú preňho strašne „bílé“. Dokonca som sa stretla aj s Masarykom. Aj na Mont Blancu som bola, letela lietadlom, videla kankán. A to všetko na vlastné oči. Samozrejme nevynechala som ani Ameriku a celý čas mi robil sprievodcu sám veľký – malý Štefánik.
Presun na Tahiti bol očarujúci. Tahiťanky milé, Paul Gogain tiež mal čosi do seba. Štefánik sa naivne zasníval, že všetkých slovákov presunie na Tahiti, že nebudú utláčaní, budú slobodní a budú zbierať kokosové orechy, robiť z nich gombíky.... a ja rozmýšľam, prečo sa mu to nepodarilo, ktovie, kde by sme boli...spieval mi o tom, čo vidia hviezdy... No a zabudnúť na Lenina? Ťažko, lebo aj toho som stretla... v Rusku. Napokon som bola aj vo Vajnoroch a vítala som Generála. Všetci sme ho vítali, ale už nedoletel. Napokon sme sa všetci ocitli v raji, kde (a to nemajte obavy) bol Boh a naši...
Záverečný potlesk nemal konca a keď som začula mohutný hlas OPAKOVAŤ, bolo mi jasné, že nie som sama, kto má podobné pocity a že sa to teda páčilo aj ostatným....
Vrelo odporúčam, veď skúste prejsť za 2 hodiny 17 minút takmer celý svet a to ešte v spoločnosti milých ľudí, ktorí vám spievajú a tancujú a tlmočia aj vaše nevypovedané myšlienky.
Ozaj, vedeli ste, že Štefánik vymyslel úchytky na traky?
