Mala som veľmi uponáhľaný deň. Dalo by sa povedať, že už niekoľko dní žijem v časovej tiesni. Zastavila som sa až pri Mgr. Jánovi Fintovi. Hral ho v ten deň Milan Kiš (alternácia Ivan "Tuli" Vojtek) a hral ho výborne.
Jeho firma skrachovala. Na Slovensku. Tak sa milý Mgr. Ján Finta spolu so svojou dcérou vybral niekde medzi Bahamy a USA na Dúhový ostrov. Mali 2 eurá, 200 korún a 65 dolárov od krstnej. Akurát. No ale Mgr. Ján Finta mal so sebou aj kufrík, v ktorom ukrýval zlato. Zlato v hrnci, ktoré ukradol škriatkom, vodníkom a iným rozprávkovým bytostiam spod Tatier.
A preto podľa vodníka Kvaka, pokiaľ hrniec nevráti Mgr. Ján Finta rozprávkovým bytostiam, bude pod Tatrami bieda, psota a najmä depresia.
Celá táto rozprávka pre dospelých spája v sebe množstvo právd a príbehov. Prepletajú sa tu medzi sebou príbeh lásky, príbeh tolerancie, príbeh spolupatričnosti a príbeh skutočných hodnôt.
Sen a skutočnosť tu ruka v ruke ukazujú na zlo a dobro. Pripomínajú ako by to malo na tom svete vyzerať. Dávajú návod nato ako zmeniť tých horších na lepších. Kiežby aj nám stačil malý notes, z ktorého všetko vyčítame.
Neboli to len slová, bola to aj hudba, spev a tanec, ktoré dokázali v divákoch vyvolať nejaké pocity. A tie vyústili do naozaj úprimného potlesku postojačky. (bolo to cítiť, tú spontánnosť).
Keď som odtiaľ odchádzala, tú hodinu, čo som čakala na nitrianskej stanici, som rozmýšľala, že kto nám spod Tatier vráti konečne ten hrniec.
Alebo žeby sme ho ani nepotrebovali?
PS: Kto zabudol snívať a dovolí, aby mu to divadlo pripomenulo, vrelo odporúčam.
