.Osoby sú reálne, mená vymyslené (nemala som šancu zistiť pravé)
.Miesto a čas činu mierne pozmenené (z pochopiteľných dôvodov)
Dnes ráno som ako každé ráno cestovala do práce. Ako vždy, električkou. Ako vždy, škodoradostne som pozerala na znudené tváre šoférov, ktorí sa po zapchatej ceste hýbali slimačím tempom. Takmer ako vždy som v super mobile hrala skvelú logickú hru. Robím to hlavne preto, aby som si nemusela všímať zamračené tváre, skrátka cibrím si svoju ľahostajnosť voči ostatným spolucestujúcim.
Na nejakej tretej zastávke nastúpili traja ľudia. Keďže sa ešte len učím ľahostajnosti, nedalo mi a môj pohľad spočinul na tejto trojici. Nuž, čo si budeme navrávať, zhodnotila som ich svojím letmým pohľadom a samozrejme som ich zaradila do skupiny „selláci“. Je pravda, že šaty robia človeka. Nepresviedčam ani samu seba o tom, že si prvé všimnem na človeku oči. E-e. Všimnem si jeho výzor, poprípade vôňu, keď je bližšie. A táto trojica očividne v meste nebola veľmi dlho, pretože podľa ich outfitu patrili do obdobia spred desiatich rokov. Nuž ale pekne po poriadku.
On. Vyšší. Pre mňa sú vyšší všetci nad 170 cm. Blond vlasy mierne padajúce do očí. Červená tvár hovoriaca o vysokom krvnom tlaku. Pot na jeho čele prezrádzal miernu nervozitu. Nazvime ho ujo Jano. Niekedy pomenujete človeka a vôbec sa tak nemusí ani volať, ale tomuto pánovi skrátka ujo Jano sedí. Ako riť na šerbeľ. Košeľa plná veselých kvietok, na hony vzdialená od trendy štýlu. Nohavice samý „puk“. Topánky, ktorých čierna farba bola zamaskovaná pod vrstvou prachu dedinskej prašnej cesty. V ruke držal kabelu. No áno kabelu. Skúsila som tú vec pomenovať všelijako, aj príručná taška, taška, aktovka, ale nie. Jedine slovo kabela vystihovala tú vec.
Ona. Nižšia. Znamená teda, že mala isto pod 170 cm. Vlasy, no nazvime ich blond... á la domáca výroba. Nazvime ju teta Anka. Toto meno ma skrátka napadlo pri pohľade na jej vypuchnutú tvár. (vypuchnutá = opak vychudnutej ;)). Tvár má zmaľovanú rôznymi farbami dúhy, od zelenej nad očami, cez ružovú na lícach až po červenú na perách, či ako tie dve čiarky pod nosom nazvať. ;o) Na sebe blúzku, očividne starostlivo vyžehlenú, sukňu, ktorú neviem odhadnúť, či má predok na zadku, či ako ju vlastne na sebe má. Topánky nie je vidieť, je obložená igelitkami.
Druhá ona. Volajme ju Zuzka. Odhadujem ju na 16 rokov, ale mohla mať tak 26 ako 12. Jej účes sa snaží byť taký aký som sa snažila nadobudnúť na strednej škole, pretože vtedy to bolo in (no ale teraz to je out). Neviem rozoznať na tú diaľku, či má dačo pod okom, alebo je to taký dômyselný make-up. Tričko, ktoré má na sebe vyvolá vo mne úsmevnú spomienku na obdobie mojej postpuberty. Nohavice, či sukňu čo má... no naozaj to neviem identifikovať. Zuzka zvedavým pohľadom blúdi po električke, takmer každého si premeriava. Všetci chalani, ale aj baby neujdú jej zvedavému oku. Je úplne čarovná, keď zahanbene klopí zrak a sleduje svoj odev.
Nastúpili do električky, vyvolajúc tak nezvyčajný rozruch medzi unudenými spoluobčanmi. Stoja pri prvých dverách. Ujo Jano zviera v pravej ruke lístky. Neviem, koľko ich tam mal, ale očividne viac ako tri. Ujo Jano sa obzerá, hľadá miesto kam by mohol tie lístky strčiť. Aby som mu pomohla hypnotizujem červenú skrinku. Pretože som Ďaleko a cibrím si ľahostajnosť, naozaj mi neostáva nič iné, iba hypnotizovať tú skrinku. Zrazu počujem známe cvrlikanie telefónu. Ako to už býva v hromadnej doprave, každý druhý človiečik si siahne do vrecka, či kabelky, všetci sa tvária, že to nie ich zvoní, ale telefón vytrvalo vyzváňa. Pomyslím si a isto nie som sama, že to musí byť nejaký starší telefón, čo zvoní, tieto zvonenia predsa už dávno „vymreli“. Teraz sú predsa in pesničky ako zvonenie. Cvrlikanie pokračuje. Aj ujo Jano sa obzerá, že komu to tak vyzváňa. Teta Anka ho drgá (doslova a do písmena drgá), že Jano (meno som si vymyslela), to tebe zvoní, čo si hluchý? Ujo Jano naberie na seba ďalší odtieň červenej, čím sa farba znásobí a uberá sa do bordovej. Otvorí kabelu – aký patent na to má, netuším a cvrlikanie sa ozve dvakrát hlasnejšie. Ujo Jano chvíľu pozerá na zvoniaci telefón akoby ani neveril tomu, že jemu niekto volá. Napokon zdvihne, váhavo, ale o to hlasnejšie zvolá: „Nó?“ A hlasno vysvetľuje Ferimu, ako má niečo podoprieť, že on nevie kedy príde, že ide do nemocnice, že nech to teda podoprie a že on to potom dokončí. A potom, že :“No dobre, tak...“. A tým ukončil telefonát. Všetkým zainteresovaným bolo hneď jasné, kam títo traja idú.
Lístky ešte stále nemali cvaknuté. Pani stojaca v ich blízkosti asi mala dosť tých zúfalých pohľadov a pomohla im s cvaknutím lístkov. Od prekvapenia ani nestihli muknúť a pani bola aj s úsmevom na perách preč.
Akosi podvedome som si telefón skryla čo najhlbšie do tašky. Akosi podvedome som sa začala usmievať. Akosi podvedome som prestala vnímať týchto ľudí ako „sellákov“. A kdesi vnútri som zatúžila po ich nevedomosti, jednoduchosti a číročírej čistote.
Pred očami sa mi zčista jasna zjavila moja maličkosť spred niekoľkých mesiacov, keď som ja mestské dieťa mala tú česť vidieť na vlastné oči živú kravu, kozu, ovce a prasiatka. Opäť sa mi pred očami zjavila moja udivená a vyškerená tvár, v ušiach som sa počula híkať nad živým dobytkom. Vybaví sa mi aj vysmiata tvár statkára v gumených čižmách, takmer zhorenou cigaretou v kútiku úst a šibalskom klobúku. Žeby sa cítil presne ako ja dnes v električke? Isto ma zaradil medzi mestských ľudí, medzi tých bláznov, čo denne kukajú do akýchsi televízorov a nevedia čo je živá krava.
A ja sa teraz zahanbene zriekam svojho pokusu o ľahostajnosť, zriekam sa presvedčenia, že len trendy ľudia sú pre túto spoločnosť použiteľní.
A vlastne prečo by mal byť trend určený práve mestským štýlom? A napadá ma myšlienka založenia farmy, kde budem liečiť ľudí na „trendovosť, štýlovosť a in-ovosť“. Samozrejme pri dobytku kydaním hnoja. Dobrovoľne budem prvým pacientom. Snáď sa naučíme navzájom sa vážiť... Nech už sme akýkoľvek.
Dnes bude pekný deň.
