Začnem trochu zoširšia. Tu v Luxemburgu navštevujem kurz angličtiny. Na poslednej hodine sme diskutovali o národných stereotypoch. A v rámci domácej úlohy sme sa mali zamyslieť, ako by sme charakterizovali svoj národ. Tak som premýšľala a hľadala typické črty pre nás, Slovákov. No pravdupovediac, trochu som sa začala hanbiť. Počula som totiž, čo sa udialo v našom meste, v Novej Bani...
Áno, stali sme sa známi. Naše malé mestečko je populárne. Máme čestného občana! Stalina! Hurá! Všade o nás píšu. Možno aj hovoria, neviem. Máme byť naozaj na čo hrdí. Tento slávny likvidátor, ktorého netreba nikomu predstavovať, je od roku 1947 čestným občanom Novej Bane. A naším poslancom sa to zjavne páči. Pretože pri hlasovaní sa rozhodli ponechať to tak. Trochu som googlila a pozerala, za čo sa napríklad získava čestné občianstvo v súčasnosti. „Za hlboko humánny prístup k človeku, za originálnu literárnu tvorbu, za neohrozený zápas za pravdu a humanistické ideály, za bohatú vedecko-výskumnú a pedagogickú činnosť, za celoživotné dielo. Udeľuje sa osobnostiam, ktoré prispeli k rozvoju mesta, krajiny, obohatili ľudské poznanie, zaslúžili sa o rozvoj a priateľstvo medzi národmi a regiónmi atď.“ No neviem si vybrať, čo sa na Stalina viac hodí. My o sebe tvrdíme, že sme národ holubičí. Ale mne skôr napadá iný prívlastok. Opičí. Opice sa síce fyzicky podobajú ľuďom, no nevedia slobodne myslieť a rozhodovať sa. Myslím, že pri obhajovaní názoru za ponechanie tohto čestného občianstva každý argument vyznieva absurdne a úboho. Teším sa však, že sa našli ľudia, ktorých to trápi a rozhodli sa pre to aj niečo urobiť. Protestujú. Ďakujem, že sa nemusím hanbiť za všetkých.
