29.7.2017, 8:00 ráno, Makarská pláž, Chorvátsko
Len tak si predstavte: Ležíte na pláži, slnko vás svojím uhrančivým pohľadom opaľuje a vy nemáte kam pred týmto zvodcom ujsť. Väčšina z vás by pocit “a´ la chcem byť karcinogénna špekačka“ s radosťou uvítala. No ja patrím asi do toho 1% žijúcich, ktorí namiesto opekania sa vo vlastnej šťave zvolia (poväčšine) radšej adrenalínovejšie prázdniny. Neznášam také nič nerobenie, opaľovanie, vyvaľovanie,... Ide ma z toho poraziť! Podľa štatistík my ženy vieme robiť viac vecí naraz (čo sa aj potvrdzuje)! No, žiaľ, neviem ako vy, dámy, ja mám častokrát problém sústrediť sa len na JEDNU činnosť v danej chvíli. Okrem iného rozmýšľam, či chorvátska ekonomika sa vďaka domácim biznismenom dostáva do stavu rovnováhy, označovaným aj pojmom ekvilibrium. Tí totiž bez prestávky (podľa rád ich starých mám obchodníčok) varenú kukuricu ponúkajú a v domácom dialekte vykrikujú „Kukurúz!“
Voda moje plážové trápenie na dotyk zmrazí. Stáva sa mojím spojencom proti neľútostivému slnku a nekonečnej horúčave. Brat sa chce so mnou staviť. Stačí vykríknuť alarmujúco: „Pomóc!!! Žralok!“ a desať eur je mojich. Ľudí je veľa a peňazí tiež! Takže ponuku pravdaže zvažujem. No rozumná zbabelosť vyhráva... A tiež, nedôverujem bratovi, že mi tých 10 eur naozaj dá.
Po niekoľkých dĺžkach breh- bója- breh- bója a späť sa predsa len odvážim unavená a vysilená na tú kamenistú pláž (čisto novodobé martýrstvo). Kamienky sa ostro zabárajú do chodidiel a vyvolávajú vo mne pocit fakíra chodiaceho na ihlách. A tak bez nejakých silnejších protestov radšej uprednostním sedenie na deke, kde sa v podobe medúzy márne snažím uniknúť slnečným lúčom. Vlasy mokré, polepené sťa chaluhy po slanom ksichte rozlezené. Na módnej scéne sa tomu povie, vážení, mokrý efekt.
Pohoda, klídek... a začína sa to tu zapĺňať. Na scénu nastupujú bradatí a aj pupkatí chlapíci. Jeden z nich sa rozhodne postaviť si hrádzu hneď vedľa nás. Príde mi to detinské hrať sa v takom zrelom veku na staviteľa Boba (hoci je pravda, že niektoré hry ako Lego sú do 99 rokov). Medzitým nerozluční kolegovia strýka Boba vybalia celú výbavu: propán-butánovú bombu, kadejaké hadičky, nádobky a uhlie. Pohoda, klídek... a už aj tabáček. Vodná fajka na pláži v priamom prenose. A tak z jednej strany inhalujem múdrymi lekármi odporúčaný slaný morský vzduch a z druhej (vraj) škodlivú vôňu tabakovej čučoriedky. Neskôr ma dokonca páni požiadajú o fotku, na čo ochotne súhlasím v domnienke, že ponúknu fajočku aj mne. No som vedľa ako tá jedľa. A tak namrzene radšej odkráčam preč... z tej prenikavo dráždivej vône.
30.7.2017, 11:30 doobeda, vodopády Kravica, Bosna a Hercegovina
Za hranice Bosny a Hercegoviny sme prenikli (pomerne) ľahko. Pred nami sa rozprestrela nádherná krajina, dýchajúca kultúrou Balkánu, bez slova nás podmaňujúca. I cikády zaujali miesto komparzistov v tejto bosniacko- hercegovinskej idylke. Horúčavy šplhajúce až kamsi k métam, kde 42°C zjavne nestačí a ťahá sa to stále vyššie. Vďaka Bohu niekto dostal skvelý nápad ísť sa poriadne schladiť. No, ale chlorid sodný tentoraz radšej oželieme!
Po príchode sme okamžite uchvátení. V plnej kráse sa pred nami týčia vodopády Kravica, obohnané lávkami a obrovskou „mlákou“ vhodnou na kúpanie. Akurát pre nás stvorené... a poriadny dav ľudí, neustále pribúdajúcich. Voda je síce ukrutne studená, no doobedňajšie pripekajúce lúče slnka nám obzvlášť na výber nedávajú. Napriek faktu tvrdiacemu, že ktosi zazrel pár hadích chvostov vo vode a enormnému počtu návštevníkov, každý z nás si našiel to svoje. Brat mizne v kajaku, sestru odvážajú v plťke... a aj ďalší členovia našej skupiny akosi záhadne miznú.
V mojom prípade nie je o čom a tak teda uprednostňujem čítanie knihy pred obdivovaním krásnych skvostov bosniansko- hercegovinskej prírody. Rozmýšľam či len skrátka nemám náladu, alebo sa zo mňa stáva Čistábábofka (=zbabelec). Toto jedinečné seba-zistenie o vlastnom úpadku ma voľajako naľaká. Záchrana situácie príde v podobe mojej mamy, ktorá, snažiac sa „zobudiť vo mne dobrodružného ducha“, ma prehovorí preskúmať vodopády.
Sú obrovské. Vyrážajú dych a zároveň vháňajú úsmev do tváre. Šplháme sa stále vyššie a k chladným vodopádom neustále bližšie. No a horúčava dňa ustupuje... Konečne!
31. 7. 2017, 10:28 ráno, Mostar, Bosna a Hercegovina
Predstavujem vám Mostar, bájne mesto mostov, o ktorom sa spriadajú ponuré príbehy pre jeho pomerne mladú tragickú minulosť. Pešky sa dostávame čoraz hlbšie do orientálneho centra Mostaru (prekl. Strážca mosta), čo cítiť hlavne vďaka neskutočne živej atmosfére sálajúcej z úzkych uličiek. No nášmu pohľadu neuniknú ani ošarpané domy obsypané dierami od guliek. Nebolo to tak dávno (r. 1993), čo domáci obyvatelia na vlastnej koži okúsili zúrivú silu občianskej vojny. Za obeť padlo neskutočné množstvo historických budov, krásnych kostolov a mešít. Ale bohužiaľ delostreleckému útoku neušiel ani majestátny most, tak typický pre toto mesto.
Nedávno Starý most opäť zrekonštruovali a dostal podobu v akej ho môžeme vidieť dnes. Hrdo sa vypínajúci ponad rieku Neretvu, preplnený davmi turistov a šialenými mužmi. Tí sú ochotní za „pár“ úspor z vašej peňaženky skočiť z mosta do rieky. A to vám je páni výška! Most symbolicky spája nielen dva brehy rieky, ale aj dva odlišné svety- kresťanský a moslimský.
Úzke uličky s čarovnými bazármi nám vyrazili dych! Ako vo vytržení pozerám na tie mačka- žáky, ktoré v nejednom cestovateľovi vyvolávajú mŕtvicu. Doma sa totiž stávajú nepotrebnými hltačmi prachu. Hoci mať tak o pár KM (konvertibilná marka) viac, poskupujem to tam celé... V diaľke rozvoniava bosniacka káva, pečená jahňacina i šašlík. S pocitom hyperglykemického šoku po sladkej baklave obdivujem krásy orientálnej kultúry, ktorá ma svojou pestrofarebnou ornamentálnosťou neskutočne priťahuje.
2.8. 2017, 13:53 popoludnie, Međugorje, Hercegovina
Donedávna bezvýznamné mestečko, ktoré by ste ledva našli na mape. No potom a udialo niečo, čo zmenilo chod dejín nielen Bosny- Hercegoviny, ale aj celej Európy. Dňa 24. júna 1981 skupina šiestich mladých ľudí vydala svedectvo, že videli mladú ženu s dieťaťom v náručí. Spoznali v nej svoju Pani, Gospu, no kvôli strachu sa však k nej nepriblížili. O deň neskôr štyria z nich pocítili, že musia ísť znova na to miesto, dnes nazývané Podbrdo - Vrch zjavenia. Tu opäť videli krásnu ženu, Matku Božiu. V ten deň sa podľa ich tvrdenia s ňou modlili a rozprávali.
Od tohto dňa mali vizionári každodenné zjavenia kdekoľvek sa nachádzali. Keďže krajina bola súčasťou komunistického bloku, začalo sa veľké prenasledovanie. Mladí vizionári prešli policajnými výsluchmi a aj psychiatrickými vyšetreniami. Niekoľko rokov nielen oni, ale aj ich rodičia, priatelia, pútnici či duchovné osoby prechádzali úzkostlivým skúmaním. Dokonca správca farnosti páter Jozo Zovko bol zatknutý a odsúdený na 3 a pol roka väzenia. Zjavenia však napriek všetkému pokračovali a pokračujú aj dnes. Jediné, čo sa za tie roky zmenilo je Međugorje. Z malej dedinky sa stalo pútnikmi navštevované mestečko, prosperujúce a stále sa zväčšujúce. Na mieste zjavenia je socha Panny Márie, Kráľovnej pokoja, podobná soche, ktorá sa nachádza pred kostolom.
Hodinu po polnoci sme vykročili do tmavej noci. Naše kroky smerovali na miesto zjavenia, ktoré sa malo konať skoro ráno. No pre davy pútnikov sme sa rozhodli vstať prv. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že nie jediní sme dostali takýto nápad. Neúmyselne sme zakopávali o nohy mladých či starých nadšencov Panny Márie, ktorí sa snažili ako tak uložiť na kamennej zemi. Aj my sme sa k nim pripojili. Hoci verte, že spánok sa v prítomnosti troch kameňov ostro bodajúcich do vašej chrbtovej kosti určite nestane slastným. Ale s potešením sme museli skonštatovať, že flek máme skvelý. No aj nás premohla únava a nevediac ako, sme zaspali.
Ráno som sa prebudila na to, ako o mňa zakopávajú ľudia, snažiac sa dostať bližšie k vizionárke Mirjane. Za pár hodín sa vrch zmenil na nepoznanie. A naše dobré miesto tiež. Hlava na hlave, všetci chcú vidieť, počuť, pocítiť. A hoci som nevideli nič- nijakú žiaru, či dokonca Pannu Máriu... akosi cítime, že sa tam deje niečo nevídané. Ľudia vďaka Međugorju menia svoje životy, zanechávajú svoje staré ja, rozhodnutí žiť lepšie ako predtým... a to je podľa mňa najkrajší viditeľný zázrak.
Stále cestujem. Verím, že doma nájdem vyslobodenie z tohto tepla. No obávam sa, že je jedno či idete na dovolenku na juh, alebo trávite leto doma okopávaním v záhrade. Teplo máte skrátka všade!
P.S.: V tomto článku mi nešlo o nič iné ako vás trošku pobaviť, zaspomínať si na neskutočné horúčavy a nastaviť na ťažké jesenné časy. Moralizovanie prenechám nabudúce!
