„Neviem si predstaviť, žeby som robil nejakú stereotypnú robotu.“

Taký fotograf musí byť istým spôsobom aj avanturista. Máš chuť objavovať a vidieť svet nielen na mape? Kde všade ťa tvoj koníček dostal?

Prvý krát to bol Londýn, v roku 2014. O tom som urobil jeden krátky videoklip. Potom znovu Londýn. Neskôr Rakúsko- Viedeň, tam som tiež točil video. Ďalej Anglicko a Francúzsko. V apríli to bol Paríž a teraz naposledy Monaco a Cannes.

Výdych- AMFO 2016, 1. miesto- regionálne kolo, 3. miesto- krajské kol (zdroj: Marcel Meluš)

Ktorá cesta „za hranice“ pre teba najviac znamenala a prečo?

Ťažká otázka... Asi Francúzsko. Najťažšia svadba, akú som kedy robil. Tam to majú poňaté trochu inak... Iné postupy. Bol to dosť stres, pretože sme presne nevedeli, čo bude kedy nasledovať. A to je dosť zlé, pretože vždy by sme mali vedieť, čo bude nasledovať. Prišli sme tam síce o deň skôr, takže sme si pozreli Monaco a trochu aj Cannes...

Určite by som to však spravil znovu, pretože aj keď to bolo ťažké, užil som si to. Človek sa na to teší, keď je to taká zahraničná krajina. Aj keď sme tam išli 17 hodín- museli sme ísť autom, pretože sme mali so sebou toľko techniky, že by sme sa do lietadla nezmestili.

Ktorá krajina ťa ako fotografa oslovuje najviac? Máš nejaký svetobežnícko-fotografický sen?

Vždy sa mi páčili fotky, kde bola pekná krajina, hory alebo more. Ale v podstate som sa k tomu ešte nedostal... Mám taký sen: urobiť road trip po Amerike. Z východu na západ, zo západu na východ. Na nejakom starom črepe, na vane s kamarátmi.

A určite by som chcel ísť na Island. Tam je to vážne brutálne, neskutočná príroda... Potom Mexico, to je ďalšia z vysnívaných krajín. No a ešte Havaj. Neviem prečo. Raz som o tom počul a odvtedy chcem ísť na Havaj. Brat mal takú knižku od Borisa Filana, kde písal o Havaji. Aké je to tam neskutočne pekné, ale zároveň veľmi drahé... Ale rád by som urobil aj výjazd do nejakých hôr, na nočné fotenie alebo aj cez deň.

Marcel na jeho fotografických potulkách  

Ako si vravel, fotografovanie a natáčanie je častokrát aj o tom strese. Niečo neklape, niekto nie je na správnom mieste v správnom čase... Ale aj takto vznikajú nezabudnuteľné historky a vtipné zážitky, omieľané v budúcnosti do nemoty. Spomenieš si na jeden?

Na jednej svadbe sa nám stala taká vec: ženích sa stavil s družbami, že nepovie na obrade ÁNO. Stavil o nejakú čiastku peňazí. Už si to presne nepamätám, ale bolo to dosť. No a oni mu neverili...

A tak už prišiel samotný obrad. Nevesty sa pýtali, či si berie P. a nevesta áno... A teraz prišli k nemu a pýtajú sa ho, či si berie prítomnú nevestu. Najprv bol ticho... 3 sekundy... To všetci ešte brali v pohode- chce urobiť dramatickú chvíľu... Po 8 sekundách to už začalo byť divné... Po jedenástich sa tam už mama topila v pote a aj všetci rodičia. Čo sa tam deje?

A potom konečne z neho vyšlo von: „No... prečo nie?“

Takže neprehral stávku, vyhral a zároveň to skončilo dobre. Všetkým sa uľavilo, nevesta ho chcela namieste zastreliť, ale potom to všetci zobrali s humorom. Aspoň mali príspevok na svadobnú cestu.

Gladiátor- AMFO 2016, 1. miesto- regionálne kolo, 3. miesto- krajské kolo (zdroj: Marcel Meluš)

Komu sa nelení tomu sa zelení... no aj tebe sa „zazelenalo“, keďže tvojich úspechov nie je málo.

Pokiaľ som nezačal so svadobnou fotkou, viac som sa zameriaval na súťaže. Fotograf sa buď venuje súťažiam, alebo zárobku. Lebo zo súťaží sa v podstate zarobiť nič nedá, len zo celosvetových. Stále sa však snažím jednu, dve do roka nafotiť.

Pár z Marcelových úspechov:

Marcel ako víťaz na krajskom kole AMFO 2016 (zdroj: Štefan Roško)

Viem, že fotenie ťa veľmi baví... ale vedel by si si predstaviť život bez neho? Máš nejaký cieľ, za ktorým kráčaš?

Fu... No, predstaviť si to zatiaľ neviem. Mám veľmi rád nové technológie a aj vo voľnom čase sa tomu venujem. Chcel som robiť niečo s IT, lenže potom som prišiel na gymnázium a zbadal tú matiku... Neviem si predstaviť, že by som v budúcnosti robil nejakú stereotypnú robotu. Ako: prídem ráno do práce a robím to isté. To by som asi nezvládol. Ja by som potreboval tvoriť... niečo kreatívne.

No a kde by som to chcel dotiahnuť? Na to sú dve odpovede: buď by som išiel po kariére alebo by som mal rodinu. Keby som išiel po kariére, tak by som išiel pravdepodobne študovať na výšku niekde do zahraničia, buď film alebo niečo s fotkou. To by bol taký vysnívaný „džob“. Avšak točenia sú neskutočne náročné. Keď sa točí film, tak sa ide kvôli lokalite točiť aj na druhú stranu sveta a rodina je inde...

Alebo rodina- pre mňa príjemnejšia cesta. To by som pravdepodobne zostal pri fotke tu na Slovensku, kde je to teda oproti iným krajinám horšie, ale... spravil by som to pre rodinu. Neviem ako sa to vyvinie do toho času, nie som ešte úplne rozhodnutý.

Winter is coming- AMFO 2015, čestné uznanie- regionálne kolo, (zdroj: Marcel Meluš)

Nie je to tak dávno, čo si sa spolupodieľal na veľmi vydarenom projekte. One take alebo tzv. video na jeden záber bolo natočené s príležitosti osláv 25. výročia Spojenej katolíckej školy v Nitre a natočilo ho 65 študentov GCM (Gymnázia sv. Cyrila a Metoda) pod taktovkou 4 šikovných režisérov (Andrej Karlubík, Marcel Meľuš, Dominik Pecho a Andrej Piňák). Avšak to sú už celkom známe fakty, čo tak nejaké zákulisné pikošky?

Na začiatku sme mali už nejaký príbeh vytvorený. Problém však bol, že sme potrebovali zobraziť celý priestor Spojenej katolíckej školy a chceli sme to spraviť nejako kreatívnejšie. Nakoniec sme došli k tomu, že by sme to spravili na spôsob, ktorý je v Amerike celkom vychytený. Spôsob ako kreatívne ukázať školu a pritom aj nejakých ďalších žiakov, bez toho aby tam proste boli nanútene. No a nakoniec sa nám podarilo zohnať nejakých 65 ľudí. Medzitým sme vymýšľali scenár, trasu, kade sa pôjde. Deadline sa blížil strašne rýchlo. Bolo to dosť náročné, asi zatiaľ najväčšia príprava na video, akú som kedy zatiaľ zažil. Proste 2 týždne makačky. S každou triedou, ktorá tam účinkovala, sme si prešli tú trasu. Ukázali sme im kde budú a čo budú robiť. A čo budú robiť, keď dokončia tú vec ktorú sme im práve ukázali. Bolo tam 13 sólistov, ktorí chodili pred kamerou a interpretovali text a 52 komparzistov, ktorí vlastne vypĺňali priestor, robili krovie za nimi. Komparzisti, rozdelení na 4 skupiny, sa museli nezávisle od seba dostať z jedného miesta na druhé, bez toho aby boli na kamere.... čo bolo celkom náročné. Takže 2 dni sme mali nato, aby sme im to všetko ukázali. Na ten tretí deň sme sa cez 6 hodinu stretli. A potom sme mali asi 25 minút na to aby sme to natočili. Takže sme to stíhali len 2x , pretože jeden chalan potreboval ísť na rehabilitáciu (aj tak ju potom zmeškal). Ale na druhý krát sa to celkom podarilo, tak sme to nechali... lepšie povedané, už ich netrápili.

Marcel, ďakujem ti za poskytnutie rozhovoru, že si sa nebál zdôveriť sa, lebo aj na to treba odvahu. Do budúcna ti želám ešte veľa úspechov v tvojej brandži a taktiež aj správne rozhodnutie sa ohľadom budúcnosti. Verím, že ešte o tebe bude veľa počuť...

Som vskutku rád, že si ma oslovila, opísal som asi celý svoj život tak narýchlo... A ešte pozdravujem čitateľov tvojho blogu.