Ráno som dostala veľmi užitočnú radu od starého otca: „Zober si kýbeľ!“.
Napriek tomu, že verím jeho dlhoročným životným skúsenostiam, nebola som ochotná si “kýblik“ do prípady núdze zobrať. A to len z troch celkom racionálnych dôvodov. Po prvé, také vedierko je dosť nemoderné, hlavne v krajinách bez mora a piesku. Po druhé, už som z detských čias vyrástla. Pieskoviská, formičky, vedierka a fúriky už dávno nie sú súčasťou môjho (pubertiackeho?) života. A po tretie, vždy som bola presvedčená, že môj žalúdok znesie všetko. Bohužiaľ musím podotknúť, že v poslednom čase už ani to nie je pravda.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Po srdečnom zvítaní a oboznámení sa s najnovšími novinkami, sme s dievčatami zamierili do japonskej reštaurácie, po ktorej sme celý rok tak túžobne pokukovali.
Ovanula nás čerstvá vôňa orientu, rozkrájaná po celej miestnosti. Aj naše obavy z neznámeho jedla sa dali krájať. Nervozita narastala s každou sekundou, aspoň u mňa. Vôbec som si nevedela predstaviť ako to celé bude prebiehať. Ako budeme to záhadné jedlo nazývané sushi jesť? Prinesú nám paličky? Budeme vedieť s nimi narábať? Nemala som si náhodou predsa len zobrať to vedierko?
Otázky sa hrnuli, ale po príchode milej čašníčky úplne zmizli. Málokedy sa človek stretne s takou pozornosťou, aj keď úslužnosť by mala byť v každom správnom podniku samozrejmosťou. Príkladná čašníčka s vizážou japonskej gejše nám priniesla návod ako jesť s paličkami (hneď ako zistila, že sme ešte nijaké japonské jedlo nejedli). Milá teta. Babám to hneď išlo, akoby mali nejaké gény japonských paličkových majstrov. No u mňa to bolo úplne iné. Vlastne totálne opačné. Paličky nie a nie so mnou spolupracovať. Akoby boli začarované. Po chvíli ma moje márne úsilie naučiť sa niečo nové prestalo baviť. Vykašlala som sa na estetický vzhľad a uchopila som japonské paličky na jedenie asi tak, akoby ich uchopil každý správny slovenský bača, ktorý ešte taký podivný príbor nikdy nevidel.
O pár minút sa pred nami objavilo Maki sushi, ktoré sme si po dlhom diskutovaní a zvažovaní objednali. Dvanásť kúskov ležalo na obrovitánskom tanieri veľkom ako pristávacia plocha lietadla. Tuniak. Avokádo. Maslová ryba. Losos. Ako príloha wasabi, ktoré ničí bacili a všetky škodlivé veci, ktoré môže taká surová rybka obsahovať. Bolo nám povedané, že na začiatok sa má wasabi pomiešať so sójovou omáčkou a sushi namočiť do tejto brečky. Tak sme tak urobili. Na tanieri nechýbal ani nastrúhaný ďumbier (pre niekoho zázvor), ktorý ma nakoniec zachránil a priviedol náš gurmánsky míting k americkému koncu- “hepiendu“, ale o tom neskôr.
Terka nás odštartovala a paličky plné nákladu súdržne zamierili k otvoru zvanému ústa. Nemohla som vysypať objemný náklad naraz, musela som ísť na to profesionálne, t.j. postupne. Najprv zahryznúť, opatrne okoštovať. Zápasiť s morskými riasami nazývanými nori, skrotiť poddajnú ryžu, až sa dostať celkom k “zlatému“ stredu.
A moje myšlienkové pochody, reakcie?
Prvý kus tuniakového sushi: „Zaujímavá chuť. Nie je to až také zlé.“ Druhé sushi s avokádom: „Toto je už lepšie. Ale aj tak by som si nedokázala predstaviť jesť to každý deň ako ľudia v Japonsku. Tretie sushi alias Maslová ryba: „Už mám dosť! Asi to nezjem. Ale ešte jedno! Ach!“ Štvrté, posledné lososové sushi: „Asi by som vážne potrebovala kýblik! Je mi zle!“ Výťah. Aj tak by som nazvala posledný kus. Ako sa vraví: „Bola to posledná kvapka!“. Piate sústo by som už isto nezvládla.
Prečo výťah???
(Upozornenie pre tých, ktorý majú slabé žalúdky: Preskočte tento odstavec!)
No to sushi bolo ako výťah. Neustále sa vracalo späť. Človek by neveril koľko námahy ma stálo prehltnúť ho a zatlačiť späť. A tu práve prišiel na pomoc kamarát ďumbier. Jeho paralyzujúca a ostrá aróma zničila všetku pachuť surového lososa. Po tomto hrôzostrašnom zážitku mi nedá nepovedať: „Sushi tak trochu zasuší!“
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
A čo dodať? Neľutujem, že som sa zúčastnila tejto gurmánskej akcie, ktorá doplnila moje poznatky z gastronómie. Pravdupovediac druhý krát by ma na tento neobyčajný zážitok len málokto nahovoril. Radšej skúsim niečo nové. Jedno vám však môžem sľúbiť. Jedlo à la Bear Grylls to určite nebude (húsenice, daždovky, larvy... bŕŕŕ).
