Práve ma prijali na vysokú školu, keď môjmu otcovi, po niekoľkomesačnom putovaní vzorky tkaniva z jeho krku diagnostikovali to, čo nikto z nás nechcel ani počuť – rakovinu. Začalo to nenápadnou hrčkou na krku, ktorú otec typicky chlapsky niekoľko týždňov prehliadal a pár krát si tam priložil octanovú masť na zdurené uzliny. Nepomohlo. Keď už do otca hučala celá rodina, že s tým iste treba zájsť za lekárom, nakoniec počúvol. Asi po mesiaci sa z poradovníka dostal na operáciu, pri ktorej mu odobrali kus tkaniva z tej veci. Stále ten istý človek s neuveriteľným a neopakovateľným zmyslom pre humor, s nehasnúcou chuťou do práce a srdcom, ktoré bilo len pre jeho rodinu. Stále ten istý, len s rankou na krku zakrytou gázou.
Trvalo snáď celé leto, kým sa odborníci z laboratórií vyjadril k nálezu. Prišla prvá rana. Diagnóza znela Hodgkinov lymfóm, neviem či to správne chápem, ale v podstate išlo o určitú formu leukémie. Doktori nám dodávali nádej štatistikami, ktoré vraveli o tejto chorobe ako o tej, ktorej liečba má najvyššie percento úspešnosti. Otec nám vtedy opakoval, že všetko bude dobré. Mama chodievala za mnou do izby plakávať na moje plece a ja som si po večeroch pri zaspávaní dookola opakovala Všetko bude dobré.
Na jeseň začal otec s chemoterapiou. Lekári sa snažili vysokými dávkami chémie zabíjať rakovinové bunky v jeho tele a nanešťastie aj tie nerakovinové. Po prvej dávke prišiel otec domov autobusom a zo všetkých síl sa snažil tváriť, že všetko je dobré. Že sa vlastne nič nedeje, dokazoval snáď aj sám sebe tým, že sa pustil do práce na záhrade a okolo domu. S ďalšími dávkami však začalo jeho telo slabnúť, už nedokázal oklamať nikoho a vôbec nie sám seba. Vyše stokilové chlapisko postupne chradlo a strácalo sa nám pred očami. Už to nebol ten istý človek. Bol výbušný, hneval sa na osud, na celý svet. Musel to byť jeden z najneodbytnejších pocitov bezmocnosti, aký možno zažiť. Už to nebol ten istý človek. Mal chradnúce telo otrávené chémiou a nekonečne boľavú ranu na duši.
V apríli sa zdalo, že otec mal pravdu. Že všetko bude dobré. Choroba ustúpila a on sa dokonca mohol vrátiť do práce. Nie však nadlho. Po čase začal akosi podozrivo priberať, zväčšovalo sa mu brucho. Kontrola u lekára ukázala nový nádor v dutine brušnej. A šlo to z kopca. Podstúpil náročnú operáciu, po ktorej mu ostala ďalšia neuveriteľná jazva. Doma bol už iba zriedka. Svoje dni trávil na onkologickom oddelení v jednom kuse napojený na infúzie, alebo cestoval sanitkou do Bratislavy z ďalšími odborníkmi. Posledným zúfalým pokusom bola transplantácia kostnej drene. Jediný brat však nebol kompatibilný a nádej zhasla. Poslali ho domov.
Bol to celkom iný človek. Človek zmierený s vidinou blízkej smrti, ktorý však nechcel zomrieť. Hovoril so mnou málo. Veci, ktoré ho pred tým bavili a fascinovali, ho už nedokázali zaujať. Mala som pocit, že je istou svojou časťou už kdesi v inom svete. V jeden deň po návrate zo školy mi mama cez slzy oznámila, že ocko tu už s nami dlho nebude. Doktori povedali, že nádej sa minula. A bez nádeje sa zomiera veľmi rýchlo. Otec zomrel po niekoľkých dňoch. Nikdy nezabudnem na posledný deň, ktorý strávil doma. Bolo jesenné ráno a vonku neuveriteľná hmla. Ležal potichu v izbe a díval sa do okna. Veselým hlasom, hoci len naoko, som sa spýtala, prečo si nepustí hudbu. Nechcel ju. Je mu vraj najlepšie takto v tichu. Len ťažko si možno predstaviť, čo sa odohráva v človeku, ktorý cíti, že je tak blízko smrti. To bolo posledný krát, čo som ho videla pri zmysloch. Bola som pri ňom, aj keď zomieral. To je však desivá kapitola, ktorú si radšej nechám sama pre seba.
Týmto článkom určite nechcem vziať nádej ľudom, ktorí s touto chorobou bojujú ani ich blízkym. Hoci môj otec bojoval a nevyhral, nádej v nás žije, kým ju cítime v srdci. A keď dôjde k tomu najhoršiemu, ak stratíme toho, koho milujeme a zdá sa, že všetkému krásnemu v našich životoch je na večné časy koniec, nezúfajme. Nech to akokoľvek bolí skúsme sa postaviť späť na nohy, skúsme sa pozrieť okolo seba, na ľudí, ktorí tu s nami zostali, skúsme kráčať... Myšlienku, ktorú som Vám týmto chcela sprostredkovať hádam najlepšie vystihuje citát Kamila Peteraja: V každom zbohom sa ukrýva maličké vitaj.
O dva mesiace, končím vysokú školu. Viem, že by bol na mňa hrdý. Moja sestra zmaturuje. Viem, že by bol na ňu hrdý. Moja mama si vo veku takmer päťdesiat rokov našla prácu, v ktorej je úspešná. Konečne sme sa ako-tak postavili na nohy aj finančne... Viem, že by bol na nás hrdý. Všetko bude dobré, oci.
