Nachádza sa v lesoch Malých Karpát. Možno ak na to miesto zavítate pri svojich turistických potulkách po západe Slovenska, natrafíte tam na skupinu mladých ľudí, možno niekedy príliš hlučných, nie vždy čisto upravených a nie navoňaných ako vy, z civilizácie prichodiaci turisti, pobehujúcich medzi ruinami kláštora svätej Kataríny, alebo po priľahlých lúkach.
Možno sa vtedy tak zarazene sami seba spýtate: Kto sú títo podivne vyzerajúci bezprostrední ľudia?
Nepreháňajú to trochu s tým entuziazmom? A veď na kláštore ešte stále nie je strecha, ani okná, vyzerá to tu stále ako ruina, presne ako pred 5 rokmi keď sme tu boli... Na čo sú potom tu?
Verte mi, nie ste prví a ani poslední, ktorí sa túto otázku pýtajú.
A možno sa vám aj vyššie použité slová opisujúce Katarínku zdali príliš tradičnými, bežnými či gýčovými, no pokúsim sa vám ich vysvetliť a aj odpovedať na vaše otázky.
Svoje prvé leto na Katarínke som strávila v roku 2014.
Priznám sa vám, že mi bolo ťažké zvyknúť si na tunajší režim, no prekvapivo ťažké bolo zvyknúť si aj na návrat do civilizácie po dvoch týždňoch, ako tento (ne)civilizovaný svet niekedy nazývam.
Bol pre mňa šok po dvoch týždňoch v rukách držať svoj mobil, pozerať na kvantá prichádzajúcich esemesiek.
Bol pre mňa šok vystúpiť na zastávke autobusu v strede mesta, kde sa okolo mňa preháňali autá, namiesto trávy bol všade betón, okolo mňa pobehovali ľudia, ktorí sa pozerali na hodinky a kamsi sa ponáhľali.
Bol to pre mňa šok, keď predo mnou v supermarkete jeden pán nervózne vynadal babičke pri platení, že je príliš pomalá a on sa kamsi súrne ponáhľa.
Veľakrát som si potom porovnávala to, čo som tam zažila s tým, čo zažívam v (ne)civilizácii v priebehu roka.
A analýzou, komparáciou a dedukciou som prišla na to, že Katarínka je naozaj miestom čarovným.
Miestom, kde sa zastavil čas.
Zasa to klišé?
Tak si teda predstavte:
- že namiesto otravného budíka vás ráno zobudia slnečné lúče a včasný ranný spev vtákov. Ak chcete príliš veľké klišé, predstavte si možno zvuk fujary.
- že namiesto rýchlej večere pri večerných správach jete jedlo, ktoré vám bolo s láskou pripravené (nie, žiadny polotovar) pri tom, ako pozeráte na západ slnka za (ne)ďalekými horami. Alebo si môžete predstaviť zvuk fujary, či priateľské posedenie pri táborovom ohni, plné smiechu, z ktorého vás až bolia kútiky úst.
- že namiesto nejakého plytkého filmu, po ktorom deprimovane skončíte vo svojej posteli a radšej sa snažíte rýchlo zaspať, tu zaspávate po tom, ako sa dosýta vynadívate hviezdami nad vašou hlavou.
Pri troche šťastia zazriete aj dva-tri meteority, ktoré v meste nemožno vidieť kvôli svetelnému smogu.
- že namiesto tvárí sklonených ku smartfónom okolo seba vidíte priateľské tváre, ktoré sú ochotné s vami viesť konverzáciu. (Preto, lebo tie smartfóny museli (ne)dobrovoľne odovzdať? Nie, verím že to nie je iba kvôli tomu.)
- že prídete na to, že suché seno je lepšie, ako najdrahší ortopedický matrac.
- že vaše myšlienky nemôžete prehlušiť MP3-prehrávačom, môžete ich prehlušiť iba tichom. A nie utekať pred nimi, ale riešiť ich. Nie je to fajn predstava?
- predstavte si, že existuje miesto, kde sa môžete pohnúť bez toho, aby ste pri sebe mali to „neodmysliteľné trio“ : peňaženka, mobil, kľúče. Predstavte si, že ste voľní a slobodní.
- predstavte si, že pracujete na niečom, čo je projektom už dlhé roky. Dalo by sa povedať, že už dlhých 400 rokov. A vy možno potom pri opätovnej návšteve môžete povedať svojim priateľom: toto miesto mi patrí, tu som primuroval/opravil svoj kúsok a dal kúsok seba.
- predstavte si, že prídete na to, že po vykonanej práci jedlo chutí lepšie. (Lebo je zaslúžené a bez práce nie sú čo? Koláče!) A v podstate tu zažívate úžasný systém výmeny jedla na energiu - super diéta, bez cvičenia, bez hladovky!
- predstavte si, že vás nikto nebude posudzovať podľa krásy vášho make-upu/svalov, ale podľa krásy vášho srdca.
- predstavte si jednoducho ticho. Tiché ticho, ktoré je iba vaše. Bez zvukov áut, bez šumenia počítača, hudby, televízorov, pípania pokladní v supermarkete...
- predstavte si, že môžete byť sami sebou, bez pretvárky. Že začínate odznova, s čistým štítom a je len na vás, ako sa svojej úlohy ujmete.
No a teraz si predstavte to, že všetko vyššie vymenované nie je výmysel.
Môžem vám aj dodať svedectvá tých 1520 ľudí, ktorí boli na Katarínke predomnou, a myslím, že sa sem radi opäť vracajú. Ľudia, ktorí objavili čaro tohto miesta.
Ľudia, ktorí objavili čaro Katarínky.
Autor: Kristína 'Marimi' Mikušová
